reklama

Pôrod v Bratislave alebo Keď plány nevyjdú 1. časť

Keď som sa začala zaoberať myšlienkou, že budem musieť rodiť, veľa sa toho s mojimi predsudkami zmenilo...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (33)

Celé tehotenstvo som sa sústredila a plánovala ako sa vyhnúť pôrodu v Bratislave. Štátne nemocnice som odpísala ešte pred naštudovaním si všetkých negatívnych recenzií. Moje súhrny v hlave vyzerali nasledovne:

Kramáre – absolútne definitívne nehrozí. Strávila som tam roky návštev mojich starých rodičov. Otrasné izby, ešte otrasnejšie hygienické miestnosti. Jedlo som v podstate neriešila, ale podávanie jedla „ochotnými“ sestrami ma vytáčalo do vývrtky. Prebiehalo to v štýle, nech sa páči, tu máte dva rožky so syrom. Nevadí, že si babka necítila ani ruky, ..... Jednoducho, opakované zlé skúsenosti ma presvedčili, že na pôrodnom to nemôže byť lepšie. Samozrejme mojej mienke pridali recenzie o pôrodoch, ako sa tu stláča brucho, dáva oxytocín a sestričky jačia na rodiace ženy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Antolská – súkromne som ju nazývala bitúnok. Počula som totiž ako tam komoškina kamoška pred nedávnom rodila. Oddelená plachtou od inej rodičky. Žiadne súkromie. A okrem toho čelom k rodidlám sesterská miestnosť, kde sestry pozorujú priebeh pôrodov, popíjajú pri tom kávičku a diskutujú ktovie o čom. Ďalší extrém, ktorý sa ku mne dostal v čase tehotenstva (v období, kedy vám všetci najradšej rozprávajú o katastrofálnych pôrodoch), boli pôrody na izbe, pre nedostatok miesta na pôrodných sálach. Tieto šťavnaté príbehy som si doplnila nekončiacim výberom recenzií o Antolskej na mnohých diskusných fórach a bolo rozhodnuté. Tam nebudem rodiť ani zadarmo!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ružinov – ako jediná pôrodnica prichádzala do úvahy v prípade predčasného pôrodu. Z jednej strany ju máme najbližšie od domu, zavolaná sanitka by nás tam odviezla automaticky a z druhej strany som počula, že sa prerábali oddelenia, takže to tam nie je celé plesnivé ako vo zvyšných dvoch nemocniciach. Dokonca som našla zopár, čo by som mohla na prstoch jednej ruky spočítať, pozitívnych recenzií. V hlave som však mala zapnutú kontrolku, pretože som si opakovane prečítala, že sestričky bábätká dokrmujú. Hoci by som nakoniec pôrod možno aj mohla absolvovať tu, popôrodné služby a starostlivosť som zavrhla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

U Kocha – súkromná pôrodnica. 1500 eur na 3-4 dni. Zvažovali sme doma túto tému. Najhoršie asi je, že človek nevie predvídať budúcnosť. Konkrétne som nevedela zhodnotiť, napriek tehotenstvu bez akýchkoľvek komplikácií, že pôrod príde, kedy má a bude prebiehať hladko. Čo ma najviac a asi ako jediné odrádzalo, bol nutný prevoz na Kramáre v prípade problémov počas pôrodu. Vôbec sa mi nepáčila predstava, že by ma prevážali počas rizikovej situácie, čím sa podľa mojej mienky riziko ešte zvyšuje. Zhrnula by som to tak, že možnosť pôrodu u Kocha bola u nás otvorená téma s odhadom na 5%.

Z vyššie uvedených (ne)faktov mi vyšlo, že je nereálne, aby som rodila v Bratislave. Musím sa priznať, že som si ani jednu pôrodnicu nebola osobne obhliadnuť, nerozprávala som sa s pôrodnou asistentkou ani inou sestričkou v mojom rozhodovacom období. Všetok čas som venovala štúdiu postupov pri pôrodoch, ktoré sa v zahraničí už roky nepraktizujú, zatiaľ čo v našich nemocniciach sú považované za štandardnú prax. Mám na mysli postupy ako tlačenie do brucha, podávanie podporných látok, vyvolávanie pôrodov, neprikladanie bábätiek, nemožnosť manžela byť pri prvej pôrodnej fáze. V tomto období som sa nevenovala nemožnosti rodiť inak ako na chrbte, ale ako mínusový bod som to mala v mojom abstraktnom zozname zapísané.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo teraz? Kam mám ísť rodiť? Vedela som, že sa chodí rodiť do Rakúska. Neznášam nemčinu. Pri predstave, že by na mňa niekto rozprával po nemecky v čase veľkých dlhoobávaných pôrodných bolestí, sa mi vypúšťal adrenalín do krvi. Musela som začať rozširovať obzory a ochotu cestovať, keď to na mňa príde. 

Jednu z alternatív, ktorú som zvažovala, bola pôrodnica v Trenčíne, snáď ešte stále vycibrená pánom Kaščákom. Opis na stránke vyzeral super. Páčili sa mi návštevné hodiny počas celého dňa a nepovinný klistír pred pôrodom (toho som sa bála asi porovnateľne s pôrodom, neviem prečo). V tomto prípade bol problém práve cestovanie. Keďže D1 je ucpatá minimálne dvakrát denne a vie byť ucpatá aj niekoľko hodín, museli sme alternatívu rodiť v Trenčíne zavrhnúť. V tomto období som sa dostala do štádia, kedy som na otázku okolia, kde budem rodiť, odpovedala neviem. Naozaj som nevedela. Vedela som presne, kde nechcem, toho som sa zatiaľ držala ako kliešť.

Z ničoho nič, vďaka posedeniu pri pive troch chlapov, objavila sa nová možnosť a čo bolo ešte lepšie, na základe pozitívnej skúsenosti, ani rok starej. 

Pôrodnica v Břeclaví. Vstupné informácie pre mňa boli nasledovné: je to do hodiny autom a ako prvorodička budem aj tak rodiť niekoľko hodín (vedela som aj o rýchlych pôrodoch prvorodičiek, no tie trvali okolo troch hodín, čo bolo stále vyhovujúce). Personál je milý. Vybavenie je čisté. Pôrodné sály sú jednotky, takže žiadne bitúnkové rodenie. Absolútna topka, manžel môže byť počas všetkých fáz prítomný a ak sa podarí, VIP miestnosť umožňuje rodičom stráviť 24 hodín s dieťatkom v izbe, ktorá je vybavená ako civilná obývačka. V rámci spätnej väzby som ešte dostala zhrnutie, že žiadne slovenské pôrodné zastaralé praktiky sa nekonajú. Epidurálka sa podáva v prípade potreby, jedna pôrodná asistentka sa venuje jednej rodiacej žene. Takýto balíček informácií bol pre mňa spásou. Okamžite som sa rozhodla, že sa musíme ísť osobne pozrieť na túto úžasnú pôrodnicu. A išli sme...

Okrem pôrodných praktík, ktoré som ešte v 7-8 mesiaci nemala ako otestovať, bolo všetko presne také, ako som počula. Sestrička, ktorá nám s manželom robila prehliadku pôrodného odelenia bola milá, usmievala sa, ochotná odpovedať na všetky otázky. Aktuálne bol na oddelení úplný kľud, tesne pred naším príchodom jedna mamička odrodila, druhá bola na ceste, no aktuálne sa tam nič nedialo. Mali sme dostatok priestoru prezrieť si vybavenie, izby, pôrodné sály, VIP miestnosť. Bolo rozhodnuté. Toto je pôrodnica, kde chcem rodiť. 

Moje rozhodnutie silnelo (zároveň neviem, či mohlo byť ešte silnejšie) v poslednom mesiaci tehotenstva, v období, keď je každá tehotná žena povinná chodiť na týždenné kontroly do nemocnice, kam chce ísť rodiť. V skratke, robia sa tie isté kontroly ako u gynekologičky predtým, akurát v týždennom a nie mesačnom intervale, pričom posledné dva týždne sa chodí aj na monitor, ktorý ukazuje činnosť maternice a dieťatka v nej. Rozhodla som sa, že povinné návštevy budem absolvovať v Ružinove a to z čisto praktického hľadiska. Ak by sa mi pôrod spustil skôr ako má alebo by nastali nečakané komplikácie, je to nemocnica, kam by ma odviezla sanitka. Preto som považovala za rozumné, aby ma tu mali v systéme. Zároveň s výsledkami všetkých vyšetrení som mohla prísť rodiť do Břeclaví, bez toho, aby som tam posledný mesiac týždenne docházala. Dve muchy jednou ranou. Prečo moje rozhodnutie rodiť za hranicami silnelo po prvých skúsenostiach s Ružinovom?

Pred prvým príchodom na kontrolu v nemocnici (nie však na oddelenie súvisiace s pôrodmi ako som si myslela, ale do gynekologickej ambulancie) je potrebné objednať sa. Začalo to zisťovaním, kam mám vlastne chodiť na kontroly. Povedala som si, že zavolám na všeobecné číslo typu informácie/ recepcia a snáď mi pomôžu. Zavolala som, pán/pani (už si nepamätám) ma prepojil/a na nejaké odelenie. Zdvihla mi to nahnevaná lekárka/sestrička (neviem), s tým, že keď chcem u nich (v Ružinove) rodiť (Nechcem!!! Okamžite mi nabehlo v hlave.), musím navštevovať poradne, oni ale poradne neriešia a musím zavolať na iné číslo. Na otázku, či je možné, aby ma tam prepojila, mi pani nahnevane odpovedala: „Ani náhodou,“ a položila. Smiať sa či sa rozčúliť? No nič. Volala som prvý deň na odporučené číslo, opakovane som si skontrolovala, či volám počas ordinačných hodín, nikto nedvíhal telefón. Druhý deň mi doobeda zdvihla sestrička, s tým nech zavolám neskôr poobede, pretože majú veľa pacientiek. Po mojom skonštatovaní, že deň predtým som volala poobede a nedovolala som sa, mi bolo povedané, že to musím skúšať. Skúšala som, nakoniec sa podarilo, dostala som termín. 

Keďže som človek, ktorý má rád detailný prehľad vopred, čo kde ako treba, rozhodla som sa, že si obvolám nejaké všeobecné linky v Ružinove a v Břeclaví zároveň, pre získanie podrobných informácií, kam ísť, koho osloviť, čo zaplatiť, kam prísť, keď príde deň D a hodina H. Vzhľadom na moje vnútorné nastavenie som si uštipačne zhodnotila, že zavolám najprv do Ružinova, lebo keď ma naštvú, aspoň sa potom ukľudním pri telefonáte s nemocnicou v Břeclaví. Myslím si, že celkom objektívne môžem porovnať tieto dva telefonáty. V rámci Ružinova som sa dozvedela, kam mám ísť, parkovanie je môj problém (dobre, chápem), manžela uvidia či a kedy ku mne pustia, epidurálku nech si vybavím a zaplatím láskavo dopredu, pôjdem hore na oddelenie a to je všetko. Pri každej doplnkovej otázke som myslela, že pani už naozaj pukne čelová žila. Rovnaká informačno-recepčná pani v Břeclaví ma veľmi milo informovala, kde máme zaparkovať cez deň, čo robiť, keď prídeme v noci, a pridala ešte niekoľko podrobných informácií, ktoré nakoniec zhrnula skonštatovaním, že keď nebudeme vedieť alebo si nespomenieme na inštrukcie, nech zastavíme rovno pri vchode do budovy, kde sa nachádza pôrodnica a všetko ostatné nám potom poradia sestričky, veď nič sa nedeje. 

V tomto momente som mala všetky informácie potrebné k tomu, aby som vedela presne, čo mám robiť a kam mám ísť. V aute som mala zbalený kufor s vecami pre mňa a manžela (veľmi sme dúfali, že VIP nebude obsadená a prvú noc strávi manžel s nami), s potrebnými dokladmi pre pôrod v Čechách. Nastúpila som na pravidelné gynekologické návštevy do Ružinova.

U mojej gynekologičky sa dalo chodiť do poradne na čas, čo v Ružinove nebolo možné. Našla som si na internete, že gynekologická ambulancia otvára o ôsmej, tak som si povedala, že keď prídem o pol siedmej, musím byť medzi prvými. Aj tak bolo. Zobrala som si poradové číslo 1, prišla ku dverám ambulancie a ako prvé som zistila, že začínajú až o deviatej. Nevadí, bola som obrnená, priniesla som si raňajky, pitie, knihu. Doktor začal prijímať o pol desiatej bez vysvetlenia. Urobil mi štandardné vyšetrenia – moč, váha, krčok. Vo výkaze (alebo ako sa volá lístoček, ktorý mi pricvakol o tehotenskú knižku) bola okrem vyššie uvedených vyšetrení aj informácia o tlaku môjho syna, ktorý pán doktor nepočúval a zároveň uviedol hodnotu, ktorú drobec nemal za celý svoj pobyt vo mne. Zapísala som si poznámku do môjho abstraktného zoznamu, že musím podať v Břeclaví vysvetlenie, prečo sa zrazu objavila nezvyčajná hodnota.

Druhá návšteva gynekologickej ambulancie. Tentokrát som prišla pred obedovou prestávkou. Zhodnotila som, že čakať budem možno zase tri hodiny, ale aspoň sa vyspím. Trvalo to celé iba dve hodiny, čo som považovala za úspech. Tentokrát ordinovala doktorka (striedanie lekárov na gynekologickom oddelení podľa mňa nepodlieha nijakým pravidlám), bola naozaj veľmi milá, aj sestrička bola veľmi milá, úprimne som nechápala, kde som sa to ocitla. Po vyšetrení som bola poslaná na monitor. Vraj pán doktor z minulého týždňa zle prepočítal týždne. (Od 38 sa musí navštevovať monitor, ktorý som vyššie spomínala. Ja som bola v 37. V skutočnosti som už nejaký čas po pôrode a doteraz je to celé veľká záhada, pretože podľa časti lekárov som porodila v 39. a podľa niektorých v 40. týždni. Nie je to životaohrozujúca odchylka, tak to vnímam ako vtipnú poznámku.) Išla som teda o pol druhej na monitor. Čakali tam nejaké mamičky, nechcem vedieť odkedy (žiadne časenky), ordinovali do tretej, aspoň som vedela, že dlhší čas tu nestrávim. O druhej pri prijímaní sa ma sestrička opýtala, či som nevedela prísť skôr, či som si neprečítala papiere z prvej poradne, kedy mám chodiť na monitor. Odpovedala, že ani doktorka nevedela, že už tento týždeň budem potrebovať prísť. Poznámku o tom, dokedy má ordinačné hodiny, som si nechala pre seba. Drobec počas monitoru spal. (Asi neviete, že monitor je validne absolvovaný, keď je vaše dieťa hore a to ideálne celých 20 minút, kým monitor trvá. Považujem to za zázrak, ak sa to podarí, pretože bábätká v bruchu spia takmer nonstop.) Sestrička do neho trošku popichala rukou nech sa preberie, nie že ma doktorka vráti späť na ďalšie monitorovanie. Malý si pokopal, na papieri sa objavili obrovské výkyvy, ktoré keď zbadali v gynekologickej ambulancii, rovno ma poslali druhý deň opakovane na monitor. Nestačil im môj popis, čo sa dialo. Na druhý deň po čakaní, absolvovaní monitoru so zobudeným bábätkom (treba predtým jesť čokoládu a piť kávu, škoda že mi to povedal internet a nie personál, ktorý sa s danými situáciami denne stretáva), mi zase iný pán doktor po prezretí monitoru povedal, že nerozumie načo ma posielali na kontrolný monitor, veď aj ten zo včera je v poriadku. Uff uff. (To som ešte nespomenula, že poliklinika, kam chodia tehotné ženy na týždenné, ak nie častejšie, kontroly, je plná chorých ľudí, pretože je tam zároveň príjem do nemocnice, pohotovosť a radšej ani nechcem vedieť, čo ešte.)

Tretiu kontrolu som už vedela, čo čakať, kam ísť. Prišla som tesne pred obedom, do hodiny som mala vybavený monitor (so zobudeným bábätkom) aj s poradňou. Tentokrát som mala zvýšený tlak, tak mi zobrali krv. Nerobila som si žiadne stresy, veď sa cítim dobre. A spokojná som išla domov.

Až teraz sa začala diať malá dráma. Bola však taká nenápadná, že mi ani nenapadlo sa začať zamýšľať nad zmenou plánov. 

Krvné testy ukázali, že mám horšie pečeňové testy. Pán doktor mi do telefónu povedal, že to nie je veľmi zlé, ale ak sa to bude zhoršovať, hospitalizujú ma. Mám prísť hneď po víkende nalačno a urobia mi kontrolu. To bola pre mňa rana pod pás. Hospitalizácia? Vedela som, že ak by sa to stalo, z nemocnice ma do pôrodu nepustia. Ortieľ: Musela by som rodiť v Ružinove!!!! Preletela som internet. Zistila som, že sa nič nedeje, dieťa je veľké, tlačí mi na pečeň. Urobila som si víkendovú pečeňovú diétu a v pondelok som bez pochybností prišla na krvné testy. Ešte v ten deň som zistila, že sa výrazne zhoršili. Predpísali mi tabletky, ktoré som si okamžite nasadila. Vo štvrtok som mala prísť do poradne nalačno, kvôli ďalšej kontrole. 

Ako vsuvku musím ozrejmiť, že som bola v 39. týždni, manžel mal mať v sobotu narodeniny. Samozrejme, celá rodina sme dúfali, že sa drobec rozhodne prísť na svet práve vtedy. Abstraktný záver v mojej hlave: Ak sa nenarodí tento týždeň, aspoň oslávime narodeniny spolu a v pondelok nastúpim do nemocnice. V skutočnosti som celým svojim všetkým dúfala, že do nedele sa už drobec narodí. Bol veľký, tlačil mi na všetko, brucho padnuté, všetko tomu nasvedčovalo.

Vo štvrtok som prišla do poradne. Nervozita mnou celkom lomcovala. Snažila som sa myslieť pozitívne a hlavne si nezvyšovať tlak myšlienkami. To by mi ešte chýbalo, aby sa kvôli tlaku veci urýchlili. Sestrička mi ráno zobrala krv, medzi časom som išla na monitor, a keď som následne prišla do ambulancie na štandardné poradňové vyšetrenia..... sestrička mi oznámila, že pečeňové testy sú zase horšie. S týmito výsledkami ma nemôžu pustiť domov, musím sa hospitalizovať.....

(Neviem slovami znázorniť zastavenie času a srdca na pár sekúnd, v každom prípade nastalo.)

Čokoľvek mi bolo následne povedané, som veľmi nevnímala. Iba praktické informácie ohľadom hospitalizácie, ktoré som pre moju rovnováhu musela poznať, aby som vedela presne, čo mám robiť. Jediné, čo mi vyskakovalo v hlave: Rodím v Ružinove! Rodím v Ružinove!!! A samozrejme všetky informácie, ktoré som poznala z recenzií – manžel so mnou asi nebude pri pôrode, budú mi tlačiť brucho, možno malému praskne kľúčna kosť (bohužial deje sa to), budú mi vyvolávať pôrod, sestričky budú hnusné, .................................. Nie som osoba, ktorá bežne plače. Možno plačem menej ako je vôbec bežné. Som skôr optimistka. Hovorí sa, že plač je psychohygienický. Raz za uhorský rok absolvujem psychohygienický plač, keď na mňa príde nejaká depka. Teraz na mňa išiel nával, alebo skôr tsunami. Snažila som sa udržať v ambulancii, ešte pri východe v čakárni, kde ma čakal manžel, ktorému som len naznačila, aby išiel za mnou. A potom som už celú cestu domov preplakala. (Bolo mi dovolené ísť si zbaliť kufor a okamžite späť do nemocnice, len vďaka tomu, že bývame asi 10 minút odtiaľ). Zúfalstvo sa mohlo krájať. Všetky predstavy sa mi zrútili. Rozumiem tomu, že sú vážnejšie dôvody vrámci tehotenstva pre plač. Lenže ja som mentálne bojovala niekoľko mesiacov s našimi nemocnicami. Zhromažďovala som si fakty o hrôzach, ktoré sa dejú. Teraz ich budem musieť zažiť. Bola som nešťastná a nemohla som prestať plakať. Vedela som, že v nemocnici budem maximálne týždeň, pretože presne o týždeň som mala termín pôrodu a pri mojej diagnóze sa deti neprenášajú. Pri predstave, s akou obľubou sa v našich nemocniciach robia cisárske rezy, som v danom fakte počula, že ma jednoducho o týždeň rozrežú a to bude ukončenie môjho tehotenstva. S týmito strašnými predstavami som sa doma pobalila. Za sprievodu utišujúceho manžela som nastúpila do Ružinova. Až do pôrodu....

Monika Chovanová

Monika Chovanová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Milujem prácu s ľuďmi. Je zaujímavá, zábavná, smutná, náročná, energická, vyčerpávajúca, špecifická, osobná, dychberúca. A nikdy ma neprestanú prekvapovať témy, s ktorými prichádzajú ľudia do mojej súkromnej praxe. Každá téma je špecifická a vždy prežívaná veľmi individuálne. Niečo je však spoločné - túžba byť prijatý/á sebou aj okolím v ktoromkoľvek čase počas života. Pri mnohých rozhovoroch, ktoré neustále absolvujem, ma prepadne pocit "toto chcem zdieľať, o tomto by mali vedieť všetci". Tento pocit má na svedomí, že som začala písať. Nezáleží na tom, či moje zdieľané témy oslovia jedného z milióna či milión ľudí. Hlavne, že sa o sebe dozvieme. Zistíme, že nie sme jediní, komu sa TO deje, že mnohé je ľudské a to ďalšie sa dá zmeniť. Najmä v tom nie sme sami. Zoznam autorových rubrík:  PsychoterapiaMamaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu