reklama

Pôrod v Bratislave alebo Keď plány nevyjdú 2. časť

Bol štvrtok. Mal to byť obyčajný štvrtok, s obyčajnou rutinnou tehotenskou prehliadkou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Nakoniec bol z toho štvrtok, ktorý som zaradila medzi najhoršie dni, aké som kedy mala. Tento názor sa o pár hodín zmenil, ale o tom potom...

Ako prvú vec pri nástupe do Ružinovskej nemocnice musíte ísť na najnižšie poschodie. Je tam suterén, kompletne vykachličkovaný. Vyzerá to tam ako v horore, ktorý som zhodou okolností pár dní pred hospitalizáciou videla. Tiež tam mali vykachličkované steny a mŕtvoly za dverami vysaté pijavicami. Smiech cez slzy ma neprešiel ani keď som prišla k mrežiam, za ktorými sedeli dve tety. Na tomto mieste som sa mala vyzliecť z civilných šiat a obliecť sa do nočnej košele s papučami. Bol to pre mňa absolútne dehonestujúci proces, pre mňa, ktorá som bola v nemocnici ako dieťa aj to cez známosť, takže prístup ku mne bol výrazne príjemnejší. Cítila som sa, akoby som nastupovala do väzenia. A tá predstava, že mám pobehovať teraz po celej nemocnici výhradne v nočnej košeli. Po pár dňoch som si na to zvykla. Človek je tvor prispôsobivý. Prvé momenty boli naozaj nepríjemné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prišla som na oddelenie pre rizikové tehotenstvo. Bola som umiestnená v izbe s ďalšími dvoma ženami. Spolubývajúce boli inteligentné a príjemné, čomu som sa veľmi potešila. Izba bola zanedbaná, popukané steny. Hneď som si urobila v hlave poznámku, že tu to týždeň vydržím, ale po pôrode idem jednoznačne na nadštandardku. Absolvovala som vyšetrenie s mladým pánom doktorom. Našťastie som posledných deväť mesiacov ukazovala moje intímne partie kadekomu (samozrejme vrámci prehliadok :)). 

Chcela by som sa pristaviť pri téme odhaľovanie sa počas tehotenstva. Prvých osem mesiacov mi odhaľovanie svojich partií prišlo absolútne prirodzené, pretože prebiehalo v ordinácii mojej gynekologičky. Tá bola samozrejme v ordinácii vždy rovnaká. V deviatom mesiaci, kedy som absolvovala prehliadky týždenne, v priestoroch Ružinovskej polikliniky, sa striedal lekár s lekárkou. Bola som najprv trošku v rozpakoch, hlavne kvôli tomu, že som u gynekológa (muža) nikdy nebola. Spracovala som si to racionálne poznámkou „On je doktor“ a neriešila som to. ALE odkedy ma hospitalizovali, som na povel musela ukazovať toľkým lekárom a lekárkam moje partie bez ohľadu na to či som vo vyšetrovni alebo na izbe s ďalšími dvoma ženami, že keby ma po prepustení z nemocnice niekto požiadal, aby som mu ukázala čokoľvek, nemala by som s tým najmenší problém. O pocit hanby jednoducho prídete. Nadobudla som pocit, že ženské telo sa od tehotenstva (každý chytá vaše brucho), cez pôrod (vaše partie chce vidieť každý lekár a to hocikedy a hocikde počas dňa) a aj po pôrode (vaše dieťa je hladné, aj keď chcete tráviť čas mimo domova, takže váš prs uvidia nejedny oči, ženské či mužské, v prebaľovacích miestnostiach) stáva verejným.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrátim sa späť z odbočky do reality, ktorá sa dramaticky približuje. Po vstupných vyšetreniach som išla na izbu. Keďže som bola hospitalizovaná doobeda, nemala som nárok na obed. S manželom sme sa dohodli, že zhltnem drobnosť, ktorú mám pri sebe a počas návštevných hodín sa spolu vo vestibule najeme. Čas som si krátila rozhovorom so spolubývajúcimi, pričom ani jedna nemala zatiaľ bruško. Boli veľmi krátko tehotné. Myslela som na to, či je to ok ubytovať mňa, v 39. týždni, so ženami, ktoré len s tehotenstvom začali a už majú problémy. Je jasné, že miesta v nemocici je málo, tak som to nechala otvorené ako rečnícku otázku. Blížila sa tretia hodina (hodina návštev), už som sa nemohla dočkať manžela a jedla (keďže som išla ráno nalačno, tak som reálne do tretej zjedla jeden Pribináčik a asi jeden keksík). Prihlásila sa aj moja mama, že ma príde pozrieť. Rozhodla som sa pred návštevou si ešte odskočiť. Sedím na záchode, cikám, cikáám, cikááááám.... Ups, to už asi nebude cikanie....Voda sa zo mňa valila bez prestania.... Dianie tak nabralo úplne iný spád, ako sa predpokladalo. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Voda mi tiekla v prúde bez prestania. Ako prvorodička som si dopredu nevedela predstaviť, aké bude odtečenie vody. Najviac som sa bála prípadov, ktoré sa opisovali v diskusiách, kedy voda odtekala pomaličky, bez povšimnutia. Mne však mama hovorila, že keď mi bude tiecť voda, budem to vedieť. A teda som aj vedela. Ostala som v absolútnej panike. Vedela som, že v kúpelni, mimo toaletnej kabínky je zvonček na sestru. Lenže voda sa zo mňa tak liala, že bolo nemožné prejsť tri kroky. (Veľakrát, pri vracaní sa v spomienkach na túto situáciu, som sa smiala predstave, aká by som bola vyplašená, keby som bola kdekoľvek inde ako na záchode a tieklo by zo mňa toľko vody :D) Keď prvotný prúd opadol, čo neznamená, že zo mňa prestalo tiecť, rýchlo som zazvonila sestre. Takmer ihneď vbehla do kúpelne. Ja vyplašená, oči vypleštené, oznamujem „Asi mi tečie voda“. Sestrička ma hneď ukľudnila, že si to ešte overia, aj keď je to priam zjavné a nech sa ukľudním, že rodiť určite nezačnem okamžite. To mi vôbec nepomohlo, pretože jediné, čo som mala v tej chvíli v hlave, boli všetky scény z amerických filmov, kde žene odteká voda a v nasledujúcej sekunde začne kričať od bolesti. (Teraz, dva mesiace po pôrode, sa na tom absolútne zabávam, lebo viem, ako to pokračovalo :D) 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odporučili mi, aby som sa prechádzala po chodbe, že to urýchli pôrod. Išla som teda do izby, zobrala si mobil a ihneď volala manželovi, že návšteva sa neuskutoční, lebo voda odtiekla a nech on všetkých kontaktuje, pretože ja som v panike a budem komunikovať iba s ním. 

Prechádzala som sa hore dole po chodbe, čakala som na vyšetrenie, manžel čakal vonku na chodbe, kde som pre istotu nemohla ísť. Po čase som sa začala cítiť unavená, a oprávnene. Ani som si neuvedomila, že som chodila hore dole dve hodiny. Moja mama po odtečení vody porodila do troch hodín. Zhodnotila som si, že tieto dve hodiny neboli nijak strašné, prakticky som nič necítila, okrem bolavých nôh z vídatnej prechádzky. Ak mi ostávala už iba hodina, tak prežijem čokoľvek (samozrejme som myslela na tú strašnú bolesť, ktorá ma položí a možno spôsobí popôrodnú traumu). 

Konečne som bola zavolaná na vyšetrenie, kde sa ukázalo, že zo mňa vytiekla plodová voda. Nekomentujem toto odborné zhodnotenie situácie. Voda mi už len tak trošku odkvapkávala, tak som sa konečne dostala pred oddelenie za manželom. Veľmi som sa tešila. Trvalo to asi minútu, pretože ako krok číslo dva som začala krvácať. Opäť nastala panika. Manžel išiel domov, so sľubom stáleho informovania. Krvácanie bolo skontrolované a v poriadku. Tak si hovorím, že by som snáď už mohla aj jesť. Predsa len od toho pribináčika som do úst nič nevložila a zrazu bolo šesť hodín večer. Našťastie som nemala žiadne kontrakcie a tak mi jedlo bolo povolené. (Existuje veľa negatívnych ohlasov ohľadom zakazovania jedenia rodičkám. Faktom ostáva, že ak by nastali komplikácie a museli by ma uspať, tak to nejde s plným žalúdkom. Preto je už na osobnom zvážení rizika rozhodnutie ohľadom jedla.)

Využijem malú vsuvku konštatovaním, že obrovitánska prednosť všetkých oddelení, ktoré majú niečo spoločné s tehotenstvom alebo pôrodom, je bohatá zásoba vložiek na každom rohu. To sa zíde, keď z vás stále čosi vyteká.

Skrátim dlhú čakaciu dobu jednoduchým prehľadom nasledovných udalostí. Do druhej do noci sa takmer nič nedialo, občas prišla malá boliestka, občas trošku väčšia, ale nič neznesiteľné. Rodina sa zmierila s tým, že neporodím do troch hodín, ani do šiestich, musia čakať. O druhej v noci sa mi spravidelnili kontrakcie. Ako prvorodičku ma stresovalo, že nebudem vedieť či to čo sa mi deje sú kontrakcie. Všetci mi hovorili, že určite rozpoznám, keď prídu. Považovala som to za dosť blbú odpoveď, ktorá mi nič nedala. Bohužial je to skutočne tak, že kontrakcie spoznáte. 

O druhej v noci som bola presunutá na pôrodné oddelenie. Klistír, ktorého som sa obávala snáď ešte viac ako pôrodu (neviem prečo), sa už nedáva. Podávajú sa čipky, ktoré veľmi elegantne vyriešia, čo má byť vyriešené. Následne sa ma lekárka opýtala či si nechcem lahnúť, aby som si pred veľkým finále oddýchla. Druhá alternatíva bola prechádzanie sa, pretože kontrakcie boli stále nepravidelné a slabé. Som veľmi rada, že som si vybrala možnosť spánku.

Umiestnili ma do takzvanej vzdychárne. V praxi to bola miestnosť s tromi postelami, v ktorej som bola sama. Čo bolo hlavné: posteľ tam bola perfektná oproti tomu, čo bolo na oddelení, kde keď som ležala na jednom boku dlhšie ako pár minút, mala som pocit, že sa mi vyrobili preležaniny. Na pohodlnom matraci, za občasného budenia sa na vcelku znesiteľné kontrakcie a občasné kontroly sestričiek, som spala až do pol ôsmej. A občas som sa poloprebrala na plakanie bábätiek. Asi z piatich, ktoré sa narodili počas noci, som iba pri jednom, prvom, pôrode počula bolestivé vzdychy mamičky. Bolo to hrozné, a absolútne ma to vystresovalo. Nechápala som ako je možné, že pri ďalších pôrodoch som počula len bábätká a nie ženy. 

Malá vsuvka na ozrejmenie aktuálneho diana. Téma 1: epidurálka. Bola som rozhodnutá, že to zvládnem bez epidurálky. Epidurálka zaručí bezbolestný pôrod, aj keď na základe skúseností okolia som počula, že sa môže pichnúť neskôr a vtedy už neúčinkuje. Z druhej strany, telo si bez bolesti neuvedomuje, že dieťa je na svete a preto nával tých správnych hormónov a teda emócií nenastane. Toto som chcela zažiť – nával. Téma 2: manžel pri pôrode. Po niekoľkých rozhodovaniach, kedy som najprv nechcela mať pri sebe manžela a potom áno, po niekoľkých rozhovoroch, kedy prítomnosť druhého bola neurčitá až po jedno posedenie troch chlapov pri pive, pričom dvaja boli pri pôrode a mali pozitívny zážitok, sa môj manžel rozhodol, že ideme do toho spolu. Veľmi som dávala pozor, aby som mu zavolala v správny čas. Bývame desať minút od nemocnice, no v danej situácii je všetko tak trochu stres. Téma 3: vzhľadom k tomu, že som nepočítala s pôrodom v Ružinove, nemala som nič a nikoho dohodnutého. Jedine informovaný súhlas o epidurálke. Pravda je, že doktora by som si aj tak nezaplatila. Spätne som utvrdená ešte viac v presvedčení, ktoré som mala aj pred pôrodom, že je to úplne zbytočné. Pri hladkom pôrode tam doktor nemá čo robiť a keď nastane komplikácia, tak príde doktor určite.

Zobudila som sa do slnečného dňa, bez kontrakcií. ABSOLÚTNE HLADNÁ. (Keď prídu kontrakcie už sa striktne nemôže jesť, pretože nikto netuší, kedy to začne.)

Ako prvé som si vypýtala jedlo. V tejto chvíli sa muselo urobiť rozhodnutie. Budˇ sa pôjdem najesť, alebo mi pomôžu, aby kontrakcie zase začali. 

Rozhodlo sa. Idem rodiť.

O ôsmej ráno ma dali do miestnosti, kde bola v strede posteľ, všade naokolo lekárske pomôcky, hneď vedľa miestnosť pre zdravotný personál. Ešte mi nedošlo, kde sa nachádzam. Dali mi infúziu s oxytocínom, s čím som absolútne súhlasila. Kontrakcie som mala minimálne a odkedy som prišla na pôrodné oddelenie, narodilo sa asi desať detí. Rovnako ako pri odtečení vody, aj teraz som čakala bolestivé, strhujúce kontrakcie po vstrebaní prvej kvapky oxytocínu. Samozrejme to tak nefunguje. Je pravda, že kontrakcie sa pomaly začali stupňovať. Vedela som ich predýchať, ale musela som sa sústrediť, aby som ich predýchavala a nezadržiavala dych. (Dôležité dodržiavať, inak kontrakcie bolia.) Prišla ku mne pôrodná asistentka a opýtala sa ma, či si prosím epidurálku. Nemôže mi ju dať ihneď, pretože by to spomalilo proces, ale musí vedieť, aby mi ju v správny čas podali. Povedala som jej moju predstavu, že by som to chcela vyskúšať bez. Po oznámení, že práve zažívam asi 20 percent z toho čo ma ešte čaká, som do sekundy odpovedala kladne. A dobre som urobila!

V správny čas mi začali zavádzať epidurálku. Ak si myslíte, ako som si myslela ja, že epidurálka je veľká ihla, ktorú vám pichnú do chrbta a nič nebudete cítiť, tak to je omyl. Je to celé oveľa viac cool. Aspoň ja som sa nad tým celkom pobavila. V skutočnosti mi do chrbta zaviedli hadičku. Anesteziologička opakovane skontrolovala, či je hadička zavedená správne. Odtiaľ viedla hadička cez chrbát až cez pravé rameno. Spredu ramena mi ostal visieť „portál do tela“, cez ktorý sa následne podala látka. Takto som si epidurálku rozhodne nepredstavovala. Cítila som sa ako v Star Trecku, Warse alebo inom Star, akoby som bola mala portál, cez ktorý mi môžu do tela dávať všetko potrebné a ja nemusím jesť, piť, nič. Mimochodom od poslednej večere o pol šiestej som nejedla a jedlo bola téma, ktorá ma trápila fyzicky najviac. 

Epidurálka zavedená, je čas volať manželovi. Prišiel po desiatej, rovno ho pustili ku mne. Bolo to super. Podával mi pitie, rozprávali sme sa, sledovali kontrakcie na monitore a ja som komentovala ako ma to bolí. Na to mi anesteziologička podala prvú dávku epidurálky (ktorá vydrží hodinu, takže keď som začala pociťovať po hodine boliestky, tak som si ju zavolala a ako feťáčka som si vypýtala ďalšiu dávku :)). Do tejto chvíle som si myslela, že epidurálka tlmí bolesť. Tlmí, ALE zároveň privádza veľmi príjemné uvoľnené pocity. (Je to definitívne silnejšie ako jeden či dva jointy.) Bola som totálne vyfetená, usmievala som sa, v najsilnejšej fáze mi to až zatváralo oči. Manžel sa na mne zabával. Lenže zábava nás pomaly prešla, pretože čas išiel a išiel a nejak sme sa začali nudiť. Sledovali sme kontrakcie na monitore. Manžel: „Uau, teraz máš riadnu kontrakciu, úplne dlho trvá.“ Ja: „Fakt? Ukáž.“ Nič som necítila a to bolo perfektné. Keďže pri mojej miestnosti sa na chodbe merali a vážili bábätká, tak sme videli a počúvali ďalšie a ďalšie pôrody, lekári nám chodili do miestnosti, pretože tam mali pomôcky. Vôbec mi to nevadilo, pretože sme mali aspoň nejaké rozptýlenie. Po čase si už pár sestričiek robilo srandu, že Vy ste ešte tu? A veď dobre, netreba sa ponáhľať. :) Asi v tomto období, okolo obeda mi doplo, že sa od rána nachádzam na pôrodnom sále. Predpokladala som, že na pôrodný sál ma presunú, keď pôjde do tuhého a oni si asi mysleli, že do tuhého pôjde čoskoro po ôsmej. 

Okolo druhej poobede, sa mi konečne začali skracovať kontrakcie na dve minúty, čo sme vedeli podľa monitoru, nie podľa toho, že by som niečo cítila. Poslali ma prejsť sa troška, nech mi drobec klesne ešte hlbšie. Manžel ma samozrejme sprevádzal, ja som si plávala v príjemných pocitoch.

Vrátili sme sa späť do miestnosti. Vypýtala som si ďalšiu dávku, pretože som začala pociťovať mierne bolesti. Pôrodná asistentka len tak mimochodom povedala, aby sme ešte chvíľu počkali. Nechápala som na čo máme čakať, bolesti budú iba horšie. Vytiahla z boku postele opierky na nohy. Je to tu. Veľké finále sa blíži. Dostala som pokyn, aby som si ešte ľahla na chvíľu na bok. Nasmerovanie hlavičky a jej posunutie sa čo najnižšie vraj pomáha rýchlemu a ľahkému pôrodu. O chvíľku som zacítila očakávané tlaky na konečník a tak som si ľahla na chrbát. Začali sme. 

Vôbec neviem, kto všetko bol v pôrodnom sále. Okrem manžela by som neidentifikovala ani jednu tvár. Ale s tým mám bežne problém. V každom prípade mi presne vysvetlili, kedy mám tlačiť a ako mám tlačiť. Pôrodná asistentka alebo sestrička mi položila ruku na brucho, aby som vedela, kam mám smerovať tlačenie, pretože som vraj vyzerala, akoby mi mala vybuchnúť hlava (to je moje parafrázovanie). Na brucho mi rozhodne nikto netlačil. 

Bolo to celé veľmi prehľadné. Vedela som čo mám robiť, kedy to mám robiť. Dokonca som si počas tlačenia pomyslela, že toto je ono? Ten dlhoobávaný pôrod? Veď to je úplne v pohode. Manžel ma podporoval a skandoval tlač :) Zrazu som mala pocit, akoby zo mňa ťahali plastovú bábiku. Nemyslím si, že malého ťahali a vôbec nechápem ako som mojím prirodzením mohla definovať pocit plastu, ale mala som ten pocit. Pocit, že zo mňa vychádza nehybná bábika. Až neskôr som sa dozvedela, že to bola hlúposť, pretože malý plakal už pri vychádzaní, ešte sa aj rovno pokakal a rozhodne nebol nehybný :) Zhrnula by som to tak, že som prakticky zatlačila poriadne počas, myslím, štyroch kontrakcií a drobec bol vonku. 

Drobec bol na svete. Okamžite mi ho priložili k prsníku. Tento moment si veľmi detailne nepamätám. Ešte som si ani nestihla uvedomiť, že som porodila, zrazu ten maličký tvor, ktorý vo mne býval tak dlho, sa po mne liepa a je na mojom prse (potrebovala som ešte pár dní, kým som sa zžila s tým, že mám niekoho pravidelne nacucnutého na mojich prsiach). Následne, spolu s už otcom, išli drobca pomerať, obliekli ho a dali mi ho do náručia. Mne medzitým anesteziologička podala jednu dávku epidurálky, aby som necítila bolesti. Takto nás spolu s manželom a synom nechali na pôrodnej sále ešte dve hodiny. 

Bola som jemne omámená z epidurálky, takže som drobca dala manželovi, aby ho nosil. Pre istotu. Ja som mala aspoň trošku priestoru sa zžiť s aktuálnou situáciou (už je po tom) a manžel tiež (už mám dieťa). Nemám skúsenosť s iným pôrodom, preto neviem zhodnotiť, čo zapríčinila epidurálka a čo nie. V každom prípade nenastal moment obrovskej, nikdy nekončiacej a všade plynúcej lásky. Po dvoch mesiacoch viem zhodnotiť, že teraz syna milujem viac ako v prvú minútu, keď sme sa uvideli. Podľa mňa každý vzťah potrebuje čas. Aj ten rodičovsko-detský. Počas popôrodných chvíľ to bolo skôr o stálom uvedomovaní si synovej prítomnosti, uvedomovaní si rodičovstva, spracovávanie všetkého nového. Chcem zdôrazniť, že hovorím o uvedomovaní si z pohľadu, že som si všetko musela stále nanovo pripomínať. Prežívať tieto pocity som začala naozaj po pár týždňoch. Verím, že existujú ženy, ktoré po pôrode prejdú obrovskou vlnou lásky, ktorá ich nikdy neopustí a od prvej sekundy milujú svoje dieťa na maximum. Úprimne, v praxi v mojom okolí nepoznám takú ženu. Môžem len polemizovať nad tým, či okamžitá nikdy neutíchajúca láska je skutočná, alebo je to iba ideál, ktorý nemá s realitou nič spoločné. U mňa bola realita jednoznačne iná. 

Po dvoch hodinách prišla sestrička, aby nám oznámila, že je čas presunúť sa na oddelenie šestonedelia. Vzhľadom k tomu, že som rodila 23 hodín (aj keď skutočne som rodila asi 5 minút) a všetky ženy už porodili predo mnou, nadštandardné izby boli obsadené a dočasne som musela ísť na oddelenie so štandardnými izbami. Trošku ma táto informácia sklamala. Nechala som sa však viesť inštrukciami. Všetko bolo nové, každá sekunda bola nová, každý zážitok bol nové prekvapenie. (Okrem štandardného servisu okolo syna ako je prebaľovanie a kŕmenie, fungujem vo svete nových zážitkov doteraz.)

Ocitla som sa na oddelení šestonedelia, so synom v postielke pri mojej posteli. Manžel mi priniesol veci a už aj odišiel. Všetko čo bolo doteraz sa akoby vynulovalo a ja som začala žiť od nuly novú životnú rolu...

Monika Chovanová

Monika Chovanová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Milujem prácu s ľuďmi. Je zaujímavá, zábavná, smutná, náročná, energická, vyčerpávajúca, špecifická, osobná, dychberúca. A nikdy ma neprestanú prekvapovať témy, s ktorými prichádzajú ľudia do mojej súkromnej praxe. Každá téma je špecifická a vždy prežívaná veľmi individuálne. Niečo je však spoločné - túžba byť prijatý/á sebou aj okolím v ktoromkoľvek čase počas života. Pri mnohých rozhovoroch, ktoré neustále absolvujem, ma prepadne pocit "toto chcem zdieľať, o tomto by mali vedieť všetci". Tento pocit má na svedomí, že som začala písať. Nezáleží na tom, či moje zdieľané témy oslovia jedného z milióna či milión ľudí. Hlavne, že sa o sebe dozvieme. Zistíme, že nie sme jediní, komu sa TO deje, že mnohé je ľudské a to ďalšie sa dá zmeniť. Najmä v tom nie sme sami. Zoznam autorových rubrík:  PsychoterapiaMamaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu