Pôrod v Bratislave alebo Keď plány nevyjdú 3. časť

Autor: Monika Chovanová | 11.6.2018 o 14:43 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  2494x

Človek sa učí celý život. Niekedy je to jedna vec za deň, niekedy za týždeň, v niektorých prípadoch jedna vec za rok :) Od tohto momentu som sa musela učiť novým veciam minútu po minúte...

Ležala som na posteli, nejaký človek (ktorého meno ani pracovné zaradenie som nepoznala) ma viezol z pôrodnej sály na oddelenie šestonedelia. V hlave sa mi veľmi pomaly prevaľovali myšlienky. Dlhé mesiace obávanú vec som mala za sebou a nebola vôbec taká strašná, dovolím si ležérne povedať, že bola v pohode. Pôrod. Syna si sestrička z pôrodnej sály zobrala, aby ho poriadne skontrolovali a vrátili mi ho hneď, ako to bude možné, na izbu. 

Ocitla som sa na štanardnej izbe šestonedelia. Boli tam tri postele. Voľná bola pri okne, to ma potešilo. Kriticky som si obzrela izbu, vybavenie, steny. Hm. Očakávala som niečo iné. Izba bola v princípe štandardná, nemocničná. Tri postele, príručná skrinka, balkón. Bola to však čistá izba, pekne vymaľovaná. Priestranná nie, to však nebolo v očakávaniach, a čo neočakávame, to nesklame. 

V priebehu tehotenstva sa ženy a rovnako som to robila aj ja, zaujímajú predovšetkým o tehotenstvo, čo sa môže jesť, čo sa jesť nemôže, miliónkrát prečítané všetky články na daný týždeň, akým vývojom prechádza dieťa v bruchu, rieši sa výbava pre bábo, oblečenie, hračky, autosedačka, ..... Potom sa blíži pôrod, stres stúpa, ľudia v okolí stále častejšie prichádzajú, chytajú brucho, hovoria o tragických pôrodoch a komplikáciách, ktoré sa stali v okolí (nechápem túto potrebu). V súčasnosti, keď som toto všetko mala za sebou, začali sa objavovať témy, ktoré nikto nikdy v mojom okolí neriešil vrátane mňa. Určite sú spísané na internete, ale nikdy som o nich nepočula a vlastne sa ani nezamýšľala nad časom po. 

Ako prvá vec, ktorá sa od ženy očakáva po príchode na oddelenie šestonedelia, je, že absolvujete „prvú“ malú potrebu. Tá sa vykonáva za sprievodu sestričky a ak sa podarí aj za sprievodu manžela. Znie to jednoduchšie ako to je, niektoré ženy na túto základnú potrebu čakajú dlho, sestričky ich stále kontrolujú až do chvíle, kým sa méta neprekoná. Ja som si svoju povinnosť splnila ihneď po príchode na oddelenie. Mohla som sa posunúť ďalej.

Ostávalo mi ešte niekoľko minút na vybalenie vecí, aspoň základných, ako vreckovky, pitie, ..... a už ho vezú. Maličká postielka, v nej balíček. Moje dieťa. Sestrička mi dala postielku k posteli, priložila základný balík potrieb ako sú plienky a mastička, a odišla.

V Ružinovskej nemocnici bolo super (možno to majú aj v iných nemocniciach, neviem), že som mala moje bábätko nonstop pri sebe. Keď sme mali ísť jesť, do spoločných priestorov (a to bolo povinné, žiadne jedenie na izbe), museli sme sa so zvyšnými mamičkami na izbe striedať a strážiť si deti. Najprv som nechápala túto čudnú povinnosť, ktorá ma nútila jesť rýchlo a naťahovať uši, či neplače ten môj. (Obdivujem mamičky, ktoré poznajú plač svojho dieťaťa. Na našom oddelení som takú nestretla. Mám podozrenie, že je to jeden z mnohých mýtov.) Po nejakom čase som to pochopila. Bolo super hodiť na chvíľu povinnosť stráženia na niekoho druhého a „vypadnúť“ z kolobehu a priestoru izby. Naučilo ma to vyhradiť si priestor na jedlo aj následne, keď som prišla domov. 

Vrátila by som sa ešte k momentu, keď som sa ocitla so synom prvýkrát sama. Je to ako hodenie do hlbokej vody pri výuke plávania. Nikto nebol pri mne a nehovoril mi, čo mám ako kedy robiť. Keď som potrebovala pomoc, musela som sa isť opýtať. A keďže bolesti po pôrode sú veľké, motivácia na stále behanie za sestričkami je minimálna. Novorodeniatka spia takmer nonstop, čím dávajú mamám priestor na predýchanie sa a premyslenie si, čo asi bude nasledovať, keď sa zobudia. Keď sa drobec prvýkrát zobudil, zabudla som všetko, čo som si premyslela. Pozeral na mňa, ja na neho. Tak si hovorím, že prebalenie je dobrý začiatok spolupráce. Okrem toho som bola veľmi zvedavá na malé telíčko, ktoré zas až tak malé nebolo. Hlavne tie ruky veľké. Rozbalila som ho. A tie nožišká. Vôbec sa k nemu nehodili, aké boli veľké :) Tento nepomer nás doma zabával ešte dlhý čas. 

Zhrniem túto veľmi nekoordinovanú prvotnú fázu servisovania drobca. Napriek tomu, že som mala veľmi dobrý tréning, vďaka mojim sestrám dvojičkám, ktoré sa narodili, keď som mala 16 rokov, v danej chvíli pri drobcovi som mala pocit, že nič neviem. Bola som nešikovná, pri prebaľovaní som sa neraz spotila, nevedela som narábať s malým oblečením, manipulovať s malým telíčkom. 

Prišiel prvý večer. Epidurálka prestala účinkovať. Až v tejto chvíli som si uvedomila, ako strašne bolestivý musel pôrod byť. Ledva som chodila, pri sedení som zatínala zuby. Lenže, čo sa dá robiť. Sprchovať sa a chodiť na toaletu treba. Keď sa drobec zobudil, nečakal, kým sa preberiem a ohľaduplne na moje telo postavím a začnem fungovať. Musela som frčať. Je úžasné ako so mnou drobec cvičil už v prvých hodinách svojho života. Nič by ma neprinútilo sa hýbať v stave v akom som bola, jedine on. Dobre to v nemocnici vymysleli.

Ľahla som si. Tešila som sa na spánok. Vedela som, že to prvýkrát nebude celú noc. Milujem spánok a potrebujem ho naozaj veľa. Ideálne 12 hodín, potom som dokonalo vyspatá. Dlho som sa s ním lúčila a bolo to tu. Mala som potrebu zrekapitulovať si pred zaspaním, čo som v tento deň prežila. Spracovať si zážitky, pospomínať si na silné chvíle... Bolo to nemožné. Doteraz neviem, či to spôsobili hormóny a mám podozrenie, že áno. Nedokázala som uchytiť v hlave jedinú myšlienku. Veľmi zvláštny pocit. Hoci som sa vedome snažila myslieť na čokoľvek, v hlave som mala absolútne prázdno. Jediné na čo som sa vedela na sto percent zamerať bol môj syn a povinnosti s ním spojené. Tento stav prevládal počas celého prvého mesiaca po pôrode. Nedokázala som sa sústrediť na nič. Nepamätala som si obsah rozhovoru v momente, ako sa skončil. Čo som vedela dokonale, bol hramonogram syna. Zistila som v priebehu času, že takúto skúsenosť nemám sama. Príroda to zariadila veľmi šikovne.

Nepamätám si koľkokrát som prvú noc vstala. Pamätám si, že som sa vyspala celkom obstojne. Prvý deň až dva bábo ešte nepapá. Len spinká a čistí sa, takže ho treba prebaľovať a to je prakticky všetko. Výnimočne bol drobec na chvíľočku hore, tak som sa mu prihovárala a obdivovala ho. Ako som už spomínala, drobca nezaujímalo, že som deň po pôrode. Keď ma potreboval, vstala som z postele, zrýchlila krok z cesty z toalety alebo obeda. Vďaka tomu som sa dostávala do kondície veľmi rýchlo. V tento deň som začala s prikladaním na prsník. Prvé dni a dokonca aj týždňe sa vraj nemusí spustiť mlieko, pre vyčerpanie matky, stres z nových vecí, prostredia, atď. Preto som sa sústredila len na to, aby som drobca prikladala a nemala očakávania. V prostredí, v ktorom som bola, bola úloha neočakávania veľmi náročná. Samozrejme, že som sa porovnávala s ostatnými, najmä so spolubývajúcimi. Pokladám to za prirodzené, ale odporúčam vedome si to zakazovať najčastejšie ako je to možné. Naozaj platí, že každá žena a aj dieťa sú odlišné. 

Skoro každá činnosť, ktorú som vykonávala, bola nová. Náročné a zároveň fascinujúce. Úplne všetko. 

Zoznámila som sa lepšie s fungovaním na oddelení. Na oddelení boli dva typy sestričiek. Tie v modrom sú pre ženy a všetky ich otázky a potiaže, ktoré majú. Sestričky v ružovom pomáhajú so všetkým potrebným okolo bábätiek. Dodržiava sa to veľmi striktne a je to super. Nevznikal tým chaos a nikto si neliezol „do kapusty“. Všetky sstričky boli veľmi milé a ochotné. Je pravda, že tie pre bábätká boli niekedy menej milé. Počula som rozhovor na chodbe, kde sa rozprávali ako ich je extrémne málo a ledva dokážu svoju prácu utiahnuť. Z jednej strany viem, že to nie je môj problém, z druhej strany ani ich. Keď som sa správala slušne a mala som pochopenie pre to, že nie sú stroje, vždy mi nakoniec každá jedna, ktorú som oslovila, pomohla. 

Okrem všetkých noviniek, zoznamovania sa s okolím, personálom a harmonogramom, ma v tento deň čakala veľká návšteva. Obidve rodiny, moja aj manželova a najbližší kamarát. Napriek miernej únave som sa veľmi tešila. Keď prišiel čas, zobrala som drobca s postielkou, vyložila ho medzi ostatné bábätká za sklom a išla som sa ukázať. (Neviem ako je to v iných nemocniciach, v Ružinove sú bábätká počas návštev ukazované iba cez sklo. A musím povedať, že je to najlepší spôsob. Mnohí ľudia, ktorí prídu na návštevu, sú absolútne bezohľadní chumaji. Každý krát, keď som mala návštevu a vyšla som na chodbu, sa našiel návštevník, ktorý soplil alebo kašľal. Na oddelení sú zakázané detské návštevy, pretože deti sú najväčší prenášači chorôb. Myslíte, si, že na to bral niekto ohľad? Nenávidím bezohľadnosť vo všeobecnosti, ale toto som považovala za vrchol. Aj teraz ma to vie rozčúliť.) Cez víkend sú predĺžené návštevné hodiny a moja veľká rodina ich využila. Bolo to náročné, nedokázala som viesť dialógy, nepamätala som si, čo mi kto hovoril a mala som stálu potrebu sledovať drobca, či spinká, pretože to bolo to jediné, na čo som sa dokázala sústrediť. Ak Vás čaká v budúcnosti niečo podobné, odporúčam veľmi tvrdo korigovať kto a kedy príde na návštevu. Ak ste potenciálny návštevník, zavolajte vopred a opýtajte sa, či má dotyčná energiu na návštevu. Pokiaľ nepovie rozhodné áno, tak je to na 90%áno zo slušnosti. 

Návštevy sme obaja prežili a išli si oddýchnuť na oddelenie. Čakala ma večera a ďalšia noc. Mala som trošku väčšiu istotu v tom, čo robím. Každé tri hodiny som si drobca prikladala, prebalila a išli sme zas spať. 

Od začiatku po súčasnosť som presvedčená, že dieťa je skoro nepopísaná tabuľa. Všetko, čo sa s ním deje od prvopočiatku, ovplyvňuje dieťa v očakávaniach a následne jeho správaní. Nechcela som mať dieťa, pri ktorom musím byť nonstop, uspávať ho tri hodiny, dieťa, ktoré nevie byť samé so sebou ani sekundu. Takým spôsobom som od začiatku k drobcovi aj pristupovala. Keď bol hore, venovala som sa mu, zároveň som mu dala priestor, aby bol sám so sebou a sledoval dianie okolo. Nepribehla som k nemu pri každom zvuku, ktorý vydal. Nerobila som nič preto, aby zaspal. A videla som, že robím dobre. Vďaka tomu som sa nemusela báť ísť na záchod alebo sa najesť. Vedela som, že asi bude v pohode. Pre porovnanie som bola na izbe s pani, ktorej syn sa narodil asi hodinu po mojom. Tá mu venovala každú sekundu plnú pozornosť, akonáhle sa pohol, už bola pri ňom. Výsledok bol, že v noci bola hore každú pol hodinu. Cez deň, akonáhle sa postavila z postele, malý začal plakať. Áno, nemám odchovaných už sedem detí, áno, každé dieťa je iné. Ale môj prístup som prevzala od mami, ktorej to fungovalo pred 30 rokmi, pred 14 rokmi a mne to funguje doteraz. A ak budem mať šťastie a drobec bude mať súrodenca, budem k nemu pristupovať rovnako. Zastávam aj po skúsenostiach názor, že všetko, čo rodičia robia, deti sa učia a považujú to za normálne.

Nasledujúci deň bola nedela a teda opäť návštevy. Celý deň prebehol v kľude, prebaľovala som, prikladala som, snažila som sa v kľude najesť, odbehnúť si, osprchovať sa. Na návštevu prišiel manžel a moja mama. Bolo to príjemné a vďaka ich ohľaduplnosti aj krátke. Napriek tomu som bola veľmi unavená a drobec mal tiež celkom dosť. Na izbe sme sa vyvalili a začali oddychovať.... zazvonil telefón. Neočakávaná návšteva bola už na poschodí. Prosím, nikdy nerobte neočakávané návštevy. NIKDY! Po tejto návšteve som bola na odpadnutie, pretože som na ňu už nemala energiu. Drobec mal prvýkrát hisák z únavy, dve hodiny som ho dávala do poriadku. Nasledovné dva dni nemal hlas. Bola to prvá situácia, pri ktorej som si bola vedomá, že som nezvládla ochrániť syna ani seba pred rodinou a na náš úkor som uprednostnila slušnosť a ohľaduplnosť voči druhým. Bohužial to nebolo posledný krát. Doteraz sa učím vyhradzovať si svoj priestor bez ohľadu na očakávania a výčitky najbližších.

Tretí deň. Kolobeh išiel automaticky. Každé tri hodiny som prebaľovala, prikladala a medzitým oddychovala alebo sa venovala drobcovi. V tento deň bolo dôležité, aby drobec začal papať. Prvý deň alebo dva žijú bábätká zo zásob, ktoré si urobili v matkinom tele. Následne musia začať prijímať mliečko. V nemocnici nás upozorňovali a ukľudňovali zároveň, že noc medzi druhým a tretím dňom je najhoršia, aby sme sa nezľakli, že to tak bude stále. Ja som mala rovnakú noc ako bola tá pred tým aj tá potom. Moja spoluležiaca, ktorá zvykla syna na to, že je nonstop pri ňom a že pred spaním sa uspáva, spala vraj asi pol hodinu. Nebojte sa, že všetky pravidlá a skúsenosti platia ako zákon. Každý je individuálny a preto každá z nás prežívala kritickú noc rôzne. 

Ráno prišla vizita. Okrem iných vecí, ktoré mi kontrolovali, som nadhodila tému prisatie môjho drobca. Prisatie totiž ešte neprebehlo. Tento akt patrí medzi niekoľko veľkých očakávaných zlomov, ktoré majú nastať počas pobytu v nemocnici. Hneď po pôrode pri priložení drobca mi povedala sestrička, že mám malé bradavky a že bude problém s prisatím. Tento názor mi opakovane potvrdila aj sestrička, ktorá mi pomáhala pri kojacej polohe. Odporúčala mi používať klobúčiky, čo sa mi veľmi nepáčilo. Na vizite však bola múdra doktorka, ktorej som vysvetlila, čo sa deje a že mám odporučenie na používanie klobúčikov. Milo mi odpovedala, aby som sa nestresovala, že všetko má svoj čas. Nech to skúšam naďalej, je veľmi pravdepodobné, že sa to podarí. V ten deň poobede sa to aj podarilo. Bolo to úžasné. Zaujímavé na tom je, aký som prežívala pocit úspechu, hoci úspech bol predovšetkým drobcov.

Vráťme sa ešte k papaniu. Tretí deň je dôležitý preto, aby začalo bábo papať, čoho súčasťou je aj spomínané prisatie. Neznamená to, že sa mame začne tento deň tvoriť mlieko. V takejto situácii prichádza riešenie, kvôli ktorému je ružinovská nemocnica v diskusiách na internete kritizovaná. Prikrmovanie... 

Internetové diskusie tvrdia, že prikrmovanie bábätiek prebieha tajne a keď sestričky prinesú bábo matke, nechce papať. Ako to prebieha v skutočnosti... Keď je bábo hladné, zvyčajne veľmi plače alebo začne byť príliš letargické a spí viac ako by malo, pretože nevládze fungovať. Bolo na každej z nás, aby sme sa rozhodli, či budeme príkrmy podávať alebo nie. Jediné, čo zaujímalo sestričky bol nárast váhy bábätka pri prepúšťaní z nemocnice. Ja som mala letargické bábätko. Drobec spal tretí deň takmer stále. Sestrička mi vysvetlila, že je hladný a nevládze preto fungovať. Rozhodla som sa, že musí papať. Nevedela som predvídať, či sa mi začne tvoriť mlieko o hodinu alebo o týždeň a nemienila som drobca trápiť hladom. V každej izbe sú materiály, v ktorých je presne vysvetlené ako má prikrmovanie prebiehať. Okrem toho tento postup zdôrazňujú sestričky veľmi často. Najprv priložiť, potom dokrmovať. Dieťa je hladné, takže vysiela signály počas sania do matkinho mozgu, že je potrebné mlieko. Až následne dostane príkrm zo striekačky, ktorý si ale bábo musí vycuckať samo. Pre mňa bol daný proces pochopiteľný a správny. A dobrovoľný a neutajovaný.

Štvrtý deň =veľký deň. Deň prepúšťania domov. V ružinovskej nemocnici sa prepúšťa na tretí ukončený deň. Vzhľadom k tomu, že som rodila v piatok poobede a prepúšťací čas je doobeda, pre mňa bol prepúšťací deň štvrtý. Všetky, ktoré sme mali ísť domov, sme boli od rána nervózne. Museli sme počkať na oficiálne vyjadrenie vizity. Nemyslela som si, že okolitá atmosféra bude na mňa tak silno vplývať. Poviete si, veď čo je také strašné na tom, byť v nemocnici 4-5 dní. V tomto prípade, keď som mala pocit, že každý deň trvá asi týždeň, som si uvedomila ako veľmi túžim ísť domov. Hoci to bolo ohrozujúce. Prísť domov, bez pomoci odborníkov začať fungovať s mimčom. 

V každom prípade, v tento deň sme domov nešli. Drobec mal vyššie žltačkové čísla. Rozhodlo sa, že pôjde na 12 hodín pod lampu. Bola som smutná a snažila som sa tváriť príjemne na tie, ktoré dostali povolenie odísť. 

Na obed mi zobrali drobca, ktorého mi mali voziť na prikladanie, inak som do polnoci bola sama. Z izby odišla ukecaná spolubývajúca a ostala kľudná a tichá. Neviem či to bolo presýtením konverzácií odchádzajúcej spolubývajúcej, ale do konca večera sme s mojou aktuálnou spolubývajúcou neprehovorili ani slovo. Bolo to úžasné. Oddýchla som si, prečítala si časopisy, tešila som sa, keď mi priniesli drobca a do pol noci som sa celkom dobre vyspala. V tento deň sa okrem všetkého stalo niečo, čo by som doma sama nezvládla, a opakovane v ten deň som si hovorila, ako to dobre vyšlo, že musíme ostať v nemocnici ešte o deň dlhšie... Naliali sa mi prsia, mlieko je tu.

Pocit naliatych pŕs, s ktorými som sa ráno zobudila, je extrémne nepríjemný. Sú obrovské, tvrdé, horúce. Ani sa dotknúť. Drobca som obdivovala, že sa vôbec dokáže pricucnúť. Na oddelení okrem sestričiek, ktoré boli zamerané na potreby bábätka, sme mali sestričku, ktorá bola zároveň laktačná poradkyňa. Našťastie. Tá mi všetko vysvetlila, najmä to, že si musím všetko, čo zvýši, odsávať, a na druhý deň ma už nič nebude bolieť, prsia si navyknú. Aj sa tak stalo. Nebyť tohto dňa s laktačnou poradkyňou, neviem si predstaviť, koľko času by som musela stráviť na internete, aby som vedela, čo mám robiť. Vďaka voľnému poobediu som sa mohla venovať uvoľňovaniu mlieka a vlastne všetkým svojim potrebám, aby som sa cítila dobre. O pol noci ma zobudila sestrička, priniesla mi syna. Veľmi som sa potešila a nastavila sa na známy kolobeh činností.

Piaty deň bola streda. Stredy býva veľká vizita aj s prednostom, z ktorého sú všetky sestričky na pozore. Po včerajšom oddychu sme dnes so spolubývajúcou úplne bežne komunikovali. Keďže rodila v Ružinove aj v minulosti, poznala humbuk okolo veľkej vizity a vysvetlila mi, ako to chodí. Prebiehalo to presne rovnako. Asi hodinu a pol pred tým ako vošiel do našej izby prednosta mi kázali sa vyzliecť od pol pása dole, aby si pozrel moje šitie. Samozrejme som to neurobila. Pri drobcovi som nemohla taký dlhý čas relaxovať polonahá na posteli :). Dodržiavala som už naučený kolobeh, až som sa dočkala. Prednosta ma ani nechcel vidieť, kontroly vonkajšie aj vnútorné prebehli včera. Okrem toho, záležalo na drobcovi či nás pustia, na jeho žltačke. Prišiel veľký ortieľ.....Ideme domov....

Hneď som volala manželovi. Odísť som mala až po obede, ktorý som ani nezjedla, taká som bola nadšená, vystresovaná, vyplašená. 

Veci boli zbalené, drobec prezlečený a už prišiel manžel na oddelenie. Pobrali sme tašky, drobca naaranžovali do autosedačky.... Ten pocit, keď som sa ocitla vonku, pred nemocnicou. Veľmi som sa tešila domov, až mi bolo do plaču od úľavy. S mojou kompletnou rodinou sme nasadli do auta a plní dojmov sme sa vybrali domov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko podľa Bugára nepochopil výzvu, odvolanie asi nepodporia

Bugárova výzva členov SNS popudila. Čo ňou chcel povedať, nespresnil.


Už ste čítali?