Mama Mileniálka

Autor: Monika Chovanová | 9.7.2018 o 11:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  794x

Každý mesiac má inú príchuť. Prvý by som prirovnala k vôni novokúpenej knihy a desu....skutočnému desu....

Sme doma. 14. február. Keby som chcela byť veľmi klišé, poviem, že sme si domov priniesli zhmotnenú lásku. Príliš sladké :) Príchod sprevádzal stres. Stres z toho, že odrazu nemám po ruke sestričky, ktoré mi so všetkým pomôžu. Stres, že sa nachádzam v novom prostredí. Samozrejme náš byt pre mňa nebol nový, ale pre mňa a malého a systém, ktorý sme si vytvorili za posledných 5 dní, bol. 

Prvé, čo som spravila, keď sme prišli domov, bolo, že som si prispôsobila predmety, tak ako som sa ich naučila používať v nemocnici. Postielka úhladne položená pri stene našej spálne išla rovno do obývačky, aby som mala drobca pri sebe, ale vo vlastnej postielke, aby si na ňu postupne zvykol. Všetky hygienické veci, pomôcky, prezlečenie, všetko som si prispôsobila, aby sa mi so všetkým, čo najjednoduchšie narábalo. Keď drobec ležal v postielke a spokojne spinkal (našťastie môj novorodenec spinkal takmer stále), mala som priestor pre seba. Znamenalo to vyvaliť sa na gauč a oddýchnuť si v domácom prostredí. Na nezaplatenie.

Manžel si zobral dva týždne dovolenku. Nevedeli sme dopredu, aký bude drobec, ako rýchlo si nájdeme režim. Usúdili sme, že dva týždne je dostatočne dlhá doba na aklimatizáciu. Vďaka tomu, že drobec je naozaj super bábo, čo platí doteraz (aktuálne sa blížime k piatemu mesiacu), režim sme si odniesli z nemocnice a nezmenil sa ani o vlas. Za pár dní sme mali pocit, že by sa manžel mohol vrátiť do práce, ale kto by odmietol už vybavenú dovolenku.                    

Hovorí sa, že žena má inštinkty, ktoré ju vedú pri starostlivosti o dieťa a muž sa musí všetko učiť. U mňa to tak rozhodne nebolo. Svoju starostlivosť o drobca som nepostavila na inštinktoch (objavovať Ameriku, ktorá už objavená bola, mi príde naozaj zbytočné), postavila som ju na dvoch pilieroch. Prvý pilier bola skúsenosť, ktorú som získala, keď sa mi v 16. rokoch narodili sestry dvojičky, o ktoré som sa spolustarala, kedy sa len dalo. Druhý pilier (verte, neverte, nikto mi za reklamu neplatí) je kniha Tajemství klidného dítěte od Tracy Hogg. Asi nie sme jediní rodičia, ktorí sa pred narodením prvého potomka rozhodli mať doma literatúru opisujúcu prvé dni až mesiace života bábätka. Netuším ako sa nám medzi obrovským množstvom brakov podarilo nájsť túto skvostnú knihu. Dokonca som v nemocnici zistila, že ju poznajú viaceré ženy a veľmi si ju pochvaľujú. Aby som nebola tajomná, v skratke zhrniem, že ju napísala žena, ktorá pracovala v Anglicku, kde je úplne normálne, že do domácnosti s novorodencom chodí odborníčka, ktorá mame pomáha a ukazuje ako sa veci robia správne. V súčasnosti pôsobí v Amerike, kde stále pomáha mamám s bábätkami. Neriadim sa danou knihou na 100 percent. Každé dieťa je iné a systém a režim si každá domácnosť vytvorí podľa seba. Ale ako vodítko je pre mňa doteraz najlepšie, na aké som mohla natrafiť. Všetko, čo odteraz napíšem, že som s drobcom robila, nebolo na základe inštinktov, ale na základe týchto dvoch pilierov. Na internet som išla až keď bolo zle a netušila som ako ďalej. V tomto prípade som s manželom musela prečítať všetko, čo sa danej témy týkalo, aby som z toho všetkého získala aspoň pár percent validných informácií, ktoré sa dali využiť. Vráťme sa ale späť do krásnej reality...

Užívali sme si všetko, pretože všetko bolo prvýkrát. Prvá jazda autom, prvá návšteva u lekárky, prvá noc (veľa mám asi prevráti oči, ale my sme vstávali štandard každé tri hodiny, teda naozaj sme si užívali aj to), prvé kočíkovanie. 

Aby som si príliš neodvykala, samozrejme na všetko, čo sme robili, vznikali názory. Ako to už býva pri deťoch zvykom, 50 percent názorov bolo súhlasných a 50 bolo absolútne proti. Vhľadom k tomu, že v rámci môjho písania chcem predovšetkým informovať a nie vykresľovať romanticko-dokonalé chvíle, poďme rozobrať, čo sme robili tak veľmi kontroverzné, že to vyvolávalo uznanie a kritiku zároveň. 

Čo bolo pre mnohých v našom okolí absolútne strašné, nepochopiteľné a týrajúce naše dieťa, boli vychádzky skoro denného charakteru počas februára. Vraj maličký novorodenec nemôže zvládnuť takú záťaž a mal by byť aspoň 2 týždne zatvorený doma. Prišla veľká úľava, keď mi pediatrička povedala, že s ním kľudne môžeme ísť von. Deti sa v súčasnosti rodia veľké, kupujeme im drahé oblečenia, fusaky z ovčieho rúna, kočíky, ktorých striešky pomaly prekryjú celý kočík. Tak sme chodili von a bolo to super. Drobec spokojne spinkal, my sme sa s manželom vyvetrali. Mali sme príjemné rozptýlenie. Pokiaľ vonku nemrzne, a dieťa nemá 2 kilá, vrelo odporúčam. Samozrejme všetko treba s rozumom, ale vrelo odporúčam. 

Možno ste sa pozastavili, že som dala slepo na radu pediatričky. Sama som znechutená z mnohých lekárov a ich prístupu. V každom prípade mi dala svokra veľmi dobrú radu. Ver svojej pediatričke. Túto radu opäť beriem s rozumom a ak sa mi niečo nezdá, mám nekonečno možností na získavanie informácií. Nedá sa však donekonečna polemizovať a spochybňovať. Jednoducho treba veriť s rozumom, aj keď ďalších 10 pediatričiek povie niečo celkom iné a plus polka vašej rodiny a kamarátov. Verte mi, stane sa to pri každej téme. 

Drobca sme kúpali každý druhý alebo tretí deň. Veľa sa píše o tom, že novonarodené dieťa netreba kúpať, pretože sa nešpiní a nepotí. Keď sa rozhodujem ja o tom, čo budem s drobcom robiť alebo nerobiť, predstavím si na sebe, aké by mi to bolo. Nemôžem sa samozrejme porovnávať s novorodencom, určite má iný pohľad a iné pocity zo sveta ako ja, ale robím to doteraz a funguje mi to. Predstavila som si, ako by som sa cítila po dni, v ktorom by bolo pre mňa absolútne všetko nové (nezabúdajme na krátkodobú pamäť novorodencov), všetko by bolo náročné, hlučné, farebné. Dlhá sprcha pod horúcou vodou by ma vedela pekne odreagovať. Napriek tomu, že sa drobec nešpiní, prečo by som mu nedopriala takýto relax? Teplý kúpel je podľa mňa príjemným predeľom dňa a noci, nech si kto hovorí, čo chce.

Ďalšia kontroverzná téma bola, že mi drobec po každom papaní negrgol. Všetci mi hovorili, že je to nemožné, že ho musím nosiť donekonečna, len aby si grgol, ako ho môžem položiť, keď ešte nevyšla bublinka. Robila som to. Čo sa budeme obaja trápiť, len preto, že inde to tak funguje. Nijak sme sa nestresovali, grgol si možno neskôr, možno vôbec. Ľahla som drobca na bok, keď tak grg vyšiel aj s nejakým obsahom a bolo dobre. Som doteraz toho názoru, že ak je moje dieťa spokojné a ja som v pohode, netreba zbytočne siliť veci len preto, že väčšine sveta to funguje inak ako nám. No a čo. 

Obrovská téma je dudel. Niekto je za, niekto vyslovene proti. Ja si myslím, že je to veľmi jednoduché rozhodovanie sa a to v závislosti od toho, čoho chcem alebo skôr nechcem byť v budúcnosti otrokom. Hoci v tomto prípade je to o trochu viac zapeklité. Bola som pobúrená, keď som videla bábätká s dudlom v puse už v pôrodnici. Nebola som vyslovene proti dudlu, ale v mojich predstavách som ho dávala drobcovi až v nedohľadnom čase. Je to jeden z mnohých názorov, ktorý som musela zmeniť, pretože drobec mal svoje vlastné potreby. Keďže trpel na reflux (nie vážny, ale aj tak sa z neho lialo), všetky činnosti, ktoré sa za normálnych vecí robia po jedle, keď má dieťa najviac energie, ako prebaľovanie, prezliekanie, kúpanie, skrátka všetko, sme my museli robiť pred papaním. Samozrejme po každom zobudení sa bol nervoš, pretože chcel papať a tak prišiel dudel na scénu hneď v prvom týždni ako sme boli doma. Upokojila som sa aspoň tým, že sme drobcovi dávali dudel, keď ho chcel. Ak nechcel, nevrážali sme mu ho do pusy (ďalšia činnosť, ktorú nechápem, prečo niektorí rodičia robia).

Blížime sa k veľkej finálnej téme (len čo sa týka prvotných tém po príchode domov. V skutočnosti žiadna téma nie je finálna už nikdy). Spanie. Ak už máte deti, tak viete, že téma spánku je bezodná studnica nápadov, výmyslov, praktík. Tí, čo deti ešte nemáte, túto studnicu určite neobídete. Najzákladnejšia téma ohľadom spánku, ktorá delí rodičov na dva vojnové fronty je, či bude bábätko spať samé vo svojej postielke alebo s rodičmi v posteli. Úprimne neverím, že na svete existuje chlap, ktorý by skutočne chcel spať so svojím bábom v posteli. Na jednej strane je strach, že sa dieťa priľahne a na druhej sa odďaluje vidina intímností. Viem si predstaviť, že o tejto téme rozhodujú mamy a preto sa na názory otcov až tak nedáva. Ja sa priľahnutia bábätka z mojej strany nebojím a viem, že intímnosti môžu prebiehať aj inde ako v manželskej posteli. Hovorila som to počas tehotenstva a mnohí mi vraveli, že veď uvidíš. Hovorím to stále. NIKDY by som nedovolila svojmu bábätku spať v našej manželskej posteli. Za prvé sa držím svojej zásady, že nebudem drobca učiť správaniu, ktoré viem, že mi bude v budúcnosti prekážať, čo mi znie tak logicky, až sa čudujem, prečo to niektorí rodičia robia. Za druhé som presvedčená o tom, že je prospešné, ak má dieťa svoj vlastný priestor, ktorý je len jeho, kde sa môže cítiť bezpečne a príjemne. Rovnako je prospešné, dokonca to považujem za nutnosť, aby mali rodičia od začiatku aspoň percento svojho priestoru, kam má dieťa minimálny dosah. Nie náhodou je výrazne vysoký počet rozvodov počas prvých troch rokov od narodenia dieťaťa. Vôbec by som sa nečudovala, keby k tomu prispievalo aj spoločné rodinné spanie.

K spaniu sa viažu návyky a pomôcky, ktoré majú dieťa uspať. Počula som napríklad o deťoch, ktoré je treba uspávať aj tri hodiny!!! Zamýšľam sa, či by nebolo rozumnejšie ho nechať ešte hodinku pohrať sa, nech si vybije energiu a potom ho uložiť. Ale nechajme moje nápady. Viem, že rodičia svoje deti nosia pred spaním hodiny na rukách, že sa deťom púšťajú kolotoče, uspávajú sa na prse, alebo na rodičovi. Jednoducho praktík a pomôcok je nespočet. Asi už tušíte, že nepodporujem nič z uvedeného. (Opäť pripomínam, že sa v súčasnosti blížime k piatemu mesiacu a fungujeme stále rovnako, ako píšem.) Ako som drobca naučila v pôrodnici, tak sme pokračovali doma. Uložila som ho do postielky a spal. Niekedy bolo treba prísť dva, tri krát na utíšenie, ale bola to sekundová návšteva s pohlakaním, otočením na bok, alebo niečo podobné a preč z izby. Najdôležitejšie je, aby sa dieťa naučilo zaspávať samé. Nemusí spať, keď rodičia vychádzajú z izby. Dôležité je, aby zaspalo, keď je v postielke samé. Inak bude potrebovať repliky na zaspatie. A prečo sa oberať o to málo času, čo mi ostáva, keď ide spať a spí.

Vzhľadom k tomu, že nám doma všetko pekne fungovalo, drobec bol ako hodinky, každé tri hodiny som ho kojila, inak väčšinou spinkal, rozhodla som sa, že sa dohodnem s kamoškami a pôjdeme na pár hodín na večeru. Prežila som toho za posledné týždne naozaj veľa a tešila som sa, že na chvíľu sa vrátim v čase a budem len tak bezstarostne v reštaurácii klábosiť. Dohodli sme sa. Malý mal 19 dní. Pamätám si to a hoci sa už spomienky teraz rozmazávajú, nezabudnem tak skoro. Mliečko mal pripravené vo fľaške (podľa môjho druhého piliera = knihy, cez čo sa naučí bábätko prijímať mliečko do troch týždňov od narodenia, s tým už nebude mať problém. Nám to fungovalo.). Baby prišli pozrieť drobca, manžel dostal všetku výbavu, ktorú potreboval a už sme išli. 

To bol pocit!!!! Že všetko je inak, ale na chvíľku je zas všetko po starom :) 

Všimla som si v mojom okolí, že veľa mám má problém nechať deti otcom na starosť. Cez deň ešte ako tak, ale večer sa častokrát mamy považujú za nenahraditeľné. Nikdy som nerozumela tomuto fenoménu a nerozumiem mu doteraz. Kto sa už má lepšie vedieť postarať o dieťa ako mama a otec? Keď mama, ktorá sa bojí o starostlivosť svojho dieťaťa v rukách jeho otca, ochorie, tak kto sa stará o dieťa? Úprimne nerozumiem. Som toho názoru a presne tak to u nás doma funguje, že je jedno, kto je pri drobcovi. Obaja vieme všetko, poznáme jeho potreby, čo má rád a čo sa mu nepáči a preto je pri oboch spokojný. Samozrejme k tomuto systému je potrebný otec, ktorý má záujem na rovnocennom fungovaní a tým aj vybudovaní si silného vzťahu s jeho dieťaťom.

S babami som prežívala príjemný večer. Porozprávali sme sa o všetkom. Nasmiali sme sa, dobre sme sa najedli. Zaspomínali sme si, keďže sme všetky spolužiačky zo strednej. Bolo to úžasné. Síce ma bralo na spanie a vedela som, že budem spať maximálne dve hodiny do ďalšieho kŕmenia, ale nevadí. Bolo to super. Bol týždeň, preto sme neboli veľmi dlho. O desiatej som vystúpila z auta pred domom a plná zážitkov som si prehrávala ako hovorím o svojom výlete manželovi. 

Bola som jedno poschodie od nášho bytu (bývame v dome bez výťahu – dobrovoľne), keď mi zazvonil telefón. Manžel. Poď rýchlo domov. Toto mi povedal a položil. Všetko sa mi v tele stiahlo. Ešteže som bola poschodie od nás, inak by som asi vybuchla od napätia. Vošla som domov, manžel mal syna na rukách. Veľmi plytko dýcha, nameral som mu 38,5, je sivý. Takto znelo moje privítanie. Okamžite som hodila veci na zem a volala sanitku. Hneď ako bola sanitka zavolaná, zobrala som si drobca na ruky. Bol sivý a ledva dýchal. Prihovárala som sa mu. V hlave mi prebleskla myšlienka, či by som vôbec prežila, keby sa mu niečo stalo. Prežívala som neopísateľný strach o druhého človeka, ktorý som doteraz nepoznala a ten ma totálne valcoval. Keďže už prešiel čas a ľudská pamäť je chvalabohu zhovievavá a všetko pomaly zošedne, teraz už nadnesene skonštatujem, že ako to býva zvykom, po príchode záchranárov sa drobcovi dýchanie ustálilo a teplota klesla. Samozrejme nikto si nevydýchol a išli sme na Kramáre. Po prezretí drobca mi oznámili, že ostávame. Podozrenie na zápal močových ciest. Manželovi som v čakárni všetko povedala a vyslala ho, aby nám priniesol veci. Videla som ako to silno prežíval a aký bol z celej situácie v šoku. Bolo mi ľúto, že s týmto všetkým ostane doma sám. Ale to už je údel mužov, keď sa rozhodnú mať deti. Niekedy naozaj ostávajú na vedľajšej koľaji a musia sa so situáciami vysporiadať sami, bez partneriek.

Najbližších 5 dní strávil môj drobec na neonatologickom oddelení Detskej polikliniky na Kramároch. A doslova len on. Ja som bývala o 6 poschodí nižšie v ubytovacej časti, kde spávali mamy ako ja, alebo personál. Keď ma po úvodných vyšetreniach na detskom oddelení poslali do mojej izby, preplakala som celý čas, kým som tam dorazila. Bála som sa a okrem toho, drobca som okrem jeho 12 hodinového pobytu pod lampou na žltačku mala stále pri sebe a pod dohľadom. Musela som sa od základov prispôsobiť novému režimu.

Pobyt bol náročný, prevažne psychicky. Drobca som chodila kojiť ako doma v intervale troch hodín. Každý príchod na detské oddelenie bol vnútorný boj, kedy som išla dobrovoľne voči potenciálnym zlým správam. Musela som sa naučiť všetko. Samozrejme sestričky boli prítomné, ale my mamy sme sa starali o bežné úkony okolo detí a plus niečo navyše, ako váženie spojené s papaním, meranie teploty. Nič ťažké, po pár razoch som sa zoznámila s rozmiestnením vecí v jeho izbe a sledom činností, ktoré som pri každej návšteve vykonávala.

Čo sa týka zdravotného stavu drobca, zápal močových ciest sa potvrdil. Dostala sa mu tam baktéria z hovienka. Doteraz nikto nerozumie tomu, ako je to možné, pretože u novorodených chlapcov, pre ich úzke cestičky je takmer nemožné, aby baktéria vošla. Čistotu sme doma rozhodne nezanebávali. V každom prípade, stalo sa. Deň za dňom sa mu vylepšoval zdravotný stav. Bohužial aj kvôli antibiotikám, ktoré musel brať tri týždne. Nehovoriac o probiotikách, vitamínoch, kvapkách proti prdom (ktoré ho pre zničené črievka z antibiotík veľmi boleli). Mala som pocit, že do neho pchám tony chémie a bola to pravda. 

Čo sa týka ostatných pacientov – drobcov. Bolo ťažké ich sledovať. Miestnosti mali presklenené steny, aby sestričky videli doslova na celé oddelenie. Myslím si, že ma pohľad na ťažkosti iných rodičov, veľmi ovplyvnil. Videla som udržiavanie pri živote tak malého človiečika, že som nechápala, aké úžasné vedomosti ľudstvo má, že toto dokáže. Videla som mamy, ktoré celý čas strávený na svojich izbách odsávali mlieko, aby ich skoro narodené detičky dostali najlepšiu výživu. (Nikdy som nechápala, no po tomto zážitku mám sklon odsudzovať, ako matka, ktorá má mlieko, sa sebecky rozhodne urobiť kroky preto, aby svoje dieťa nenakŕmila akýmkoľvek spôsobom svojim mliekom. Na tomto oddelení sa totiž robilo všetko pre každú jednu kvapku.) Všetko, čo som videla mi dávalo silu byť pozitívna a zároveň som bola plná obdivu voči mamám, ktoré tu boli týždne, robili všetko pre svoje deti a nevedeli kedy a ako to dopadne.

Čo sa týka personálu na danom oddelení. Nikdy som pokope nestretla toľko úžasných ľudí – sestričiek, ako na našom oddelení. Energia, s ktorou pracovali, úsmevy na tvárach. Keď som si myslela, že som svedkom najmilšieho rozhovoru, ako sa len sestrička môže baviť s mojim drobcom, tak pri ďalšej smene som  mala pocit, že ich prístup je ešte milší. Sestričiek bol nedostatok, ako všade. Jednali s nami však narovinu. V noci, keď bolo síl naozaj málo, povedali, že oni sa budú starať o zdravotné záležitosti a mamy musia pomáhať s tíšením a kŕmením svojich bábätiek. Sestričky počas našej (mamy) neprítomnosti nám za normálnych okolností kľudnili deti, keď plakali, aby sme si aj my oddýchli na izbách. V noci som bola jediná, ktorá som kŕmila svoje dieťa. Ostatné deti kŕmili sestričky mliečkom z fliaš. Navrhli to aj mne, ale povedala som si, že si nemôžem dovoliť luxus spánku počas celej noci, keď som si už navykla na budenie sa. Mala som záujem sa učiť a vedieť všetko, čo robia s mojim drobcom, aby som mu vedela aj ja poskytnúť plnú opateru a úľavu od bolestí, keď prídeme domov. A veru, naučili ma všetko. Po piatich dňoch nás s veľkou radosťou pustili domov. Vďaka ochote sestričiek som najbližšie týždne doma vedela zabezpečiť drobcovi kompletnú starostlivosť, ktorá minimalizovala negatívne dopady liekov na jeho telíčko. Za to som im nesmierne vďačná.

Jediná negatívna vec, ktorú sme si odviezli domov z nemocnice, bola závislosť na dudly a doteraz sa mi ju nepodarilo odstrániť. Vzhľadom k tomu, že sa sestričky musia starať o všetky bábätká, musia zabezpečiť, aby tie, o ktoré sa práve postarali, boli na nejaký čas spokojné. Túto požiadavku na 99 percent zabezpečoval dudel. 

Návrat domov bol veľmi podobný tomu, keď sme prišli z pôrodnice. Pociťovala som stres z toho, že drobec nie je pod absolútnou kontrolou zdravotného personálu. Desila som sa toho, že keď budem spať, nebudem vedieť o tom, že mu vystúpila teplota. Aj keď ma tieto pocity prešli po čase, po troch týždňoch, keď boli antibiotiká zjedené, všetky obavy prišli znova, pretože drobec už nebol chránený liekmi. Opäť som si všetky veci doma prispôsobila, premiestnila. Nastavila som si budíky na kŕmenie, ktoré počas antibiotík muselo byť presné. 

So všetkými vedomosťami a skúsenosťami, ktoré som nadobudla, som sa snažila v rámci možností vrátiť sa do starých pozitívnych a bezstarostných koľají, v čase keď drobec dovŕšil svoj prvý mesiac života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko podľa Bugára nepochopil výzvu, odvolanie asi nepodporia

Bugárova výzva členov SNS popudila. Čo ňou chcel povedať, nespresnil.


Už ste čítali?