Mama Mileniálka

Autor: Monika Chovanová | 8.8.2018 o 14:03 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4776x

Druhý mesiac by som v skratke vedela zhrnúť nasledovne – spoznávame sa navzájom, skúšame hranice, kam môžeme zájsť a naozaj by som mohla pochopiť, že nikdy by som už nemusela hovoriť nikdy.

Uvedomila som si, že som vás s drobcom ešte nepredstavila. Predtým, než to urobím, by som chcela v krátkosti zhrnúť, ako sme to celé okolo mena zamýšľali s manželom a ako to nakoniec dopadlo. 

Už v druhom mesiaci tehotenstva mi povedala gynekologička, s otázkou či chcem vedieť a s upozornením nech sa na to nespolieham, že sa moje dieťa vyvíja ako chlapec. Vzhľadom k tomu, že som si vždy predstavovala dievčatko a viem o zákone schválnosti a zároveň mi celé moje okolie hovorilo, že budem mať určite chlapca, ma informácia o pohlaví ani na sekundu neprekvapila. Dokonca veľa mesiacov predtým, než sa otázka dieťaťa v našom vzťahu stala seriózna, som sa vtedy ešte s priateľom stavila, že moje prvé dieťa bude určite chlapec, aj keď v tom čase som uprednostňovala predstavu dievčatka. 

Vybrať meno nie je vôbec jednoduchá úloha. Meno, pre ktoré sme sa mali nakoniec rozhodnúť, bude používať môj syn celý život. Ako seriózni rodičia sme si na začiatok vyhľadali najväčšie skvosty ako Pankrác, Servác, Bonifác alebo Dionýz. Následne na nás dopadla ťažoba rodičovskej zodpovednosti. Pravdepodobne preto sme vyberali meno tuším viac ako dva mesiace. Myslím si, že to trvalo tak dlho aj preto, lebo väčšina chlapčenských mien je nepoužiteľná. Napríklad som si povedala, že nechcem, aby sa môj syn volal Bohuš. Týmto jedným menom som vylúčila tri ďalšie, pretože náš kalendár ponúka ešte Bohumil, Bohumír a Bohuslav. Pri výbere mena som zrazu zistila, koľko ľudí mi leží v žalúdku. Do sekundy sa mi vybavili krivdy a prešľapy aj z čias škôlky. Vy, korí ste si tým prešli, viete o čom hovorím, že? :) Zhodli sme sa, že najlepšie je meno, na ktoré nemáme asociáciu. Ktoré sa často nevyskytuje a zároveň sa dobre vyslovuje s priezviskom. Na poslednú podmienku pozor. Páčilo sa mi meno Patrik. Ale skúste to vysloviť nahlas. Partik Chovan.... Už nebudem dlhšie napínať.... Nakoniec sme vybrali meno Oliver. A boli sme s ním veľmi spokojní. Až do chvíle, kedy nám postupne začalo docházať, že v súčasnosti má každý druhý chlapec meno Oliver. Doteraz nechápeme ako sa to stalo. Tak veľmi sme sa snažili nájsť originálne meno, až sme našli to najrozšírenejšie. Našim rozhodnutím preto zatriaslo dvakrát od základov a boli sme kúsok od toho, aby sme meno zmenili. Ale nestalo sa. Máme doma Olivera. Naša aktuálna historka okolo mena znie, že sme sa snažili nájsť to najvšeobecnejšie meno, aby príliš nevynikal:).

Druhý mesiac som mama. Na tento status som si vôbec nezvykla ani sa s ním ešte naplno nezžila. Myslím, že vykonávanie nových povinností, skomplikovaných chorobou a mnohými liekmi, mi išlo dobre. Moje sebahodnotenie som vyvodzovala od spokojnosti Olivera. Napriek tomu, náhodné podrývačné oslovenie mama od kamarátov ma najprv zamrazilo, nádych výdych, aha áno. To som ja.

Druhý mesiac som trávila najviac tým, že som spoznávala svojho syna. Spal o trošku menej, a keďže bol maličký a nevedel sa počas bdenia zabaviť sám, bola som väčšinu času pri ňom. Hrala som sa s ním buď aktívne, alebo (inšpirovala som sa mojim druhým pilierom – knihou) som ho pozorovala. Chcela a aj potrebovala som vedieť všetko, aby som mu mohla poskytnúť starostlivosť, ktorej výsledkom mala byť maximálna spokojnosť, ideálne na oboch stranách. Sledovala som, čo sa mu páči a čo nie. Aké zvuky má rád, akých sa bojí. Ako reaguje na ľudí, hračky, podnety. Čo ho rozveselí, keď je mrnkoš a čo robiť, keď dostane hisák (aj prečo ho dostane). 

Druhý mesiac som pokúšala hranice v rámci toho, čo si môžem dovoliť pri mojom dieťati. Aby ste mi rozumeli, čo tým myslím....Dávno predtým, ako som sa rozhodla byť tehotná, som sa samozrejme dostávala do kontaktu s rovesníčkami, ktoré už mali dieťa, výnimočne, ktoré ukončovali materskú. Najodstrašujúcejší príbeh mojej rovesníčky, ktorá chodila mesiac do práce po materskej, bol jednoduchý. Po troch rokoch naustáleho napĺňania potrieb malého človiečika bol vrchol jej prvých pracovných dní, keď si v kuchynke s kolegami spravila kávu. Ešte aj teraz mi to znie extrémne zúfalo. Neviem, ako som plánovala prežiť moju materskú, viem však, že som si sľúbila, že nemôžem skončiť takto zúfalo. Jedno rozhodnutie som spravila, keď som ešte nebola tehotná, ale otázka dieťaťa už bola voľne visiaca vo vzduchu. 

Rozhodla som sa študovať. Nie štúdium, ktoré ako vysoká škola, vyžaduje častú prítomnosť, ale také, ktoré vyžaduje občasnú prítomnosť, samoštúdium a zopár aktivít s ním spojených. A hlavne štúdium, ktoré mi zabezpečí po materskej pracovať na seba a nie žobrať o prácu, pričom (a to som sa dozvedela šokovaná nedávno) by som na pohovoroch musela zatajovať vlastné dieťa. Áno, toto vraj ženy musia robiť, aby dostali po materskej prácu. Asi by mi zablokovali účet, keby som napísala, čo si myslím o ľuďoch, ktorí týmto smerom vedú našu spoločnosť. A tak som na prvé stretnutie v rámci štúdia išla už s celkom veľkým bruchom, ďalšie stretnutie prebiehalo už aj s mojim manželom, pretože v tom čase som mohla porodiť kedykoľvek. Štúdium prebieha v okolí Brna. Mala som v pláne rodiť v Čechách (kuk môj článok Keď plány nevyjdú alebo pôrod v Bratislave), tak sme s manželom zhodnotili, že by nevadilo, keby sa veci rozbehli na stretnutí. Mesiac po pôrode, tesne po dobratí antibiotík drobca, prebiehalo víkendové stretnutie v rámci štúdia. Keďže bol drobec nadopovaný všetkým na podporu zdravia a bolo zrejmé podľa výsledkov a jeho správania, že sa cíti ok, rozhodli sme sa ísť. 

Vypadnúť z domu po viac ako mesiaci 24 hodinovej starostlivosti, je úžasný pocit, bez ohľadu na cieľ výletu. Víkendové stretnutie vyžadovalo moje dvojdňové sústredenie sa, preto musel manžel prevziať takmer celú starostlivosť (okrem kojenia :)). Z jednej strany som si veľmi oddýchla, pretože som vypadla z kolobehu. Stretnutie s inými dospelými inteligentnými ľuďmi na viac ako hodinu bolo úžasné. Nepopierateľné pozitívum bolo v tom, že sa manžel so synom veľmi zblížil. Predsa je to iné, keď boli spolu po robote a trošku cez víkend ako keď boli spolu stále, bez ohľadu na aktuálne potreby a nálady. 

Tento výlet mi zkritizovala aj najbližšia rodina dávno predtým, než sa stal. Vraj by som sa v prvom rade mala zameriavať na dieťa a ostatným veciam nechať voľný priebeh. S týmto tvrdením absolútne nesúhlasím. Na dieťa sa na prvom mieste ako matka zameriavam vždy, s tým sa nedá a ani nechcem nič robiť. Nechávať ostatným veciam voľný priebeh je absolútne pasívne bez ohľadu na to či doma dieťa mám alebo nie. Keď chcem ísť na dovolenku, výlet, večer si sadnúť s kamarátmi, tak sa to neudeje bez toho, aby som preto niečo urobila. Ak by som si neplánovala štúdium, na leto krátke dovolenky, bez ohľadu na to ako dopadnú a či v skutočnosti nakoniec pôjdeme, nikam by sme sa ako rodina nikdy nedostali. Preto odporúčam, snívajte, plánujte, organizujte a nemyslite na to, ako to dopadne. Ak príde choroba, úraz, neviem čo všetko, tak sa plány samozrejme rušia. Myslím si, že tento postup je bežný aj pre bezdetných. A ak všetko prebehne hladko, užijete si príjemný čas mimo domu.

Objavila sa však téma, pri ktorej som svoj prístup zmeniť musela o 180 stupňov. Drobec mal svoje lepšie aj horšie dni (samozrejme ako každý človek). Horšie dni však vyžadovali moju stálu nepretržitú pozornosť. Pamätám si, že moje rozhodnutie padlo počas dňa, keď som sa prvýkrát za daný deň dostala na toaletu po obede. Musíme kúpiť niečo, v čom budem drobca počas takýchto dní nosiť. Nikdy sa mi nepáčilo, keď som videla novorodenca, ktorý bol nosený v šatke, hlava vykrútená, neprirodzená poloha tela. No nemala som na výber. Na výber som však mala z mnohých produktov, ktoré mi ponúkol súčasný trh. V tomto období začal Oliver zároveň nenávidieť kočár. Fascinujúce ako skoro si deti vedia vypýtať a opindať veci. Jednoducho prestal spať v kočíku a k tomu v ňom začal chytať hisáky. Hoci sa snažím neporovnávať s ostatnými, mamičky listujúce časopisy s odstavenými kočíkmi a spiacimi deťmi, mi išli v tej dobe celkom na nervy. Už v tom čase som si začala uvedomovať, že moje dieťa sa bude radiť medzi tie živšie. V skratke: Šatka neprichádzala do úvahy – žijeme v Európe, nie v Afrike na Sahare. Ak mám svoje dieťa nosiť, tak to bude v nosiči, ktorý bude pevný, nebudú z neho hroziť ortopedické pohromy a teda to musí byť validný, testovaný produkt. Týmito podmienkami sa vylúčili všetky lacné, látkové klokankové, dopredu nosiace deti. Vyšlo mi, že môj výber vyhrá ergonomický nosič pod niekoľkými značkami, vadilo mi však, že tie majú novorodenecké vložky zvlášť. Aj tu sm sa snažila dosiahnuť najvyšší stupeň praktickosti. Nakoniec vyhrala Manduca (so všitou novorodeneckou vložkou). Po mesiacoch nosenia môžem povedať, že to bol dobrý výber. 

V marci, keď som kúpila drobcovi nosič, bolo celkom chladno, takže nosenie bolo príjemné pre obe strany. Jediná nevýhoda bola, že za hodinu, keď sa kvalitne vyspal, som ho musela okamžite vytiahnuť, inak začal byť histerický. Takže sa naše výjazdy z domu skrátili na dobu obmedzenú. V takýchto chvíľach, keď výsledok nie je úplne optimálny a predstava bola iná, si treba povedať, že to nie je navždy. Pri mimčách sa situácie menia po dňoch až týždňoch. Myslím si, že vďaka tomu sa už veľa rodičov nezbláznilo.

Čo som hodnotila s manželom ako veľmi pozitívne, bol denný a nočný spánok, na ktorý sa Oliver naučil sám. Začal spávať od siedmej večera do tretej do noci. Potom už fungoval na trojhodinových intervaloch. Aby sme podporili nášho šikovného samouka a aby som si ja naplnila svoje nákupné potreby (našťastie pre mňa a nanešťastie pre manžela je detských vecí neopísateľné množstvo), kúpila som peliešok, tzn. hniezdo. Niekde som čítala, že postielka by mala slúžiť na nočné spanie a denné spanie by malo prebiehať na inom mieste. Túto myšlienku som hneď prijala. Predstavila som si ako chcem fungovať. V predstavách nebolo, že chcem trčať celé dni doma alebo v okolí domu. Vďaka praktizovaniu denného spánku mi drobec zaspal a doteraz zaspí kdekoľvek sme, bez ohľadu na svetlo a primeraný hluk.

Než som porodila, čítala som nemeckú štúdiu, v ktorej sa tvrdí, že mladé páry, ktorým sa narodí dieťa, prežívajú stres porovnateľný, ak nie väčší, k úmrtiu blízkeho človeka. Ja som sa k tomuto stresu, okrem ochorenia drobca v prvom mesiaci, našťastie nepriblížila. Uvedomujem si, že mám jedno z detí, ktoré sa radí do skupinky poslušné a nenáročné. Začínam si to naozaj užívať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Erdogan hovorí o tom, ako Saudi zabili novinára

Turecký prezident viní Saudskú Arábiu z vraždy.

DOMOV

Lipšic podáva trestné oznámenie na Petra Tótha za ohováranie

Podľa Lipšica sa Tóth pokračuje v diskreditačných kampaniach.


Už ste čítali?