Mama Mileniálka

Autor: Monika Chovanová | 24.9.2018 o 14:13 | Karma článku: 1,86 | Prečítané:  780x

Počas tretieho mesiaca spoznávam lásku v úplne inej podobe. Aj vďaka nej sa plne stotžňujem s mojou novou rolou.

Tretí mesiac som sa cítila sebavedomo. Mala som spokojné usmievavé bábätko, s minimálnymi hisákmi a občasným plačom. Príjemnejšie počasie a auto k dispozícii nám s drobcom umožňovalo chodiť na “výlety”. Raz sme išli k babke, raz do lesa alebo nakúpného strediska. Keď som bola nasýtená výletov a doma sa mi nakopila práca, vyvaľovali sme sa v obývačke. Je úžasné, že Oliver nepotrebuje chodiť pravidelne von. Nikdy som ho to neučila, pretože pravidelnosť nie je moja silná stránka. Vyvalovanie doma sme si užívali obaja. 

Prechádzkam po okolí som sa snažila vyhýbať, pretože mi prišli príliš monotónne. Okolie mi odporúčalo robiť tieto prechádzky, aby som si našla kamarátky na kočíkovanie. Ešte teraz mi to príde smiešne. Kamarátstva so ženami neudržiavam, pretože pochybujem o ich úprimnosti (existujú 3 výnimky). Dobrá kamarátka je človek so sebou spokojný. S niekým takým sa dá o všetkom porozprávať, bez zbytočného porovnávania sa a závidenia si. Takých žien som stretla extrémne málo a nemám motiváciu hľadať ďalšiu ihlu v kope sena. Druhý dôvod, prečo nerealizujem kočíkové kamarátstva, nie som ochotná sa rozprávať len o deťoch. S Oliverom chodím von, aby sme vypadli z kolobehu, trošku som si vyvetrala hlavu, prišla na iné myšlienky. Nie aby som viedla dlhé rozpravy o hovienkach, spánku, hračkách, harmonograme, ……….. Absolútne rozumiem tomu, že žena, ktorá je na materskej a na 100 percent sa venuje svojmu dieťaťu, nemôže mať iné témy, pretože je to jej celý aktuálny život. Je v poriadku rozhodnúť sa, ako kto strávi svoj čas. A preto nebudujem okolo seba kočíkové spoločenstvo. 

Vzhľadom k tomu, že je Oliver moje prvé dieťa, a nie som ochotná prečítať všetky knihy o výchove, potrebujem aj ja konzultovať, polemizovať, dozvedať sa nové praktiky, skúšať ich. Tieto konzultácie majú cieľ, takže aj svoj koniec a vyberám si na ne rozumných ľudí. Alebo sa učím na chybách druhých. To je tiež cesta.

Tretí mesiac je mesiacom pusy. Nič sa nemihlo okolo Oliverových úst bez toho, aby si do nich daný predmet nestrčil. Máme doma hraciu podložku. Je to kus deky, nad ktorou visia hračky. Strávila som veľa času pozorovaním Olivera na deke. Obdivne som ho sledovala ako sa náhodné búchanie do hračiek zmenilo na cielené až prišlo uchopenie. Používanie protichodného palca sme si doma všimli. Ani neviem prečo a ako, ale vedeli sme obaja, kedy nastalo.

Začala som si všímať, že pokrokov je stále viac a viac. Hoci boli maličké, neboli zanedbateľné. Asi v tomto období som sa prvýkrát rozhodovala, či budem stále prítomná mama, vytvárajúca zábavu a budem drobca obkolesovať rôznymi svietiacimi, hrajúcimi hračkami. V druhom prístupe nechávajú mamy, aby sa ich deti hrali samy. Predstavila som si moje štúdijné a pracovné povinnosti a údržbu bytu, ktoré som chcela vykonávať. Rozhodla som sa preto viesť Olivera k samostatnosti. Dokonca si myslím, že keď je dieťa chvíľu same bez hračiek, má čas objavovať svoje telo a hrať sa s ním. To pokladám za veľmi prínosné.

Čím by som tretí mesiac definovala, je spoznanie nekonečnej lásky. Pohľady plné lásky mi venoval Oliver niekoľkokrát za deň. Asi až táto skúsenosť u mňa definitívne zakorenila fakt, že som mama. Že som pre niekoho nenahraditeľná a ten niekto ma miluje najviac na svete. Je to naozaj neuveriteľný pocit, ktorý som pocítila prvýkrát. Mať dieťa je úžasná vec. Teraz to viem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Prosbopis, nech už teda navolia

Prosme, aby parlament dodal zvyšných kandidátov na sudcov Ústavného súdu.


Už ste čítali?